Krátko pred smutným výročím piatich rokov od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, žiada sa pripomenúť, že v tento deň, 17. februára 1992, sa začalo nielen v dejinách Talianska, ale aj justície na celom svete ojedinelé vzopretie justície proti mafii a korupcii v politickom systéme, ktoré vošlo do dejín ako nepolitické hnutie nazvané Mani pulite (čisté ruky). Talianski vyšetrujúci sudcovia a prokurátori vyhlásili nezmieriteľný boj proti mafii aj jej praktikám a korupcii, ktorá prerástla celým politickým systémom.
Sú také symbolické dni, ako je pre Slovensko 5. január, keď v ten deň, sa v roku 1910 narodil budúci akademik, autor neprekonaných právnických vedeckých publikácií a prác (niet právnika, ktorý by nepoznal jeho Dejiny súkromného práva na Slovensku, najväčšie a najobsažnejšie slovenské právno-historické dielo) a pre svojich súčasníkov "právnická ikona" - Štefan Luby. V roku 1952 odišiel nielen do právnického neba jeden z najuznávanejších slovenských právnikov a politikov prvej Československej republiky - neuveriteľne všestranná ľudská a právnická osobnosť - Vladimír Fajnor (spomienku na jeho osobnosť som uverejnila v skoršom príspevku pri príležitosti jeho narodenín). Obaja za svojho života - jeden ako teoretik, druhý viac ako praktik, prekonali právnické horizonty svojej doby a sú neustálym zdrojom inšpirácie aj pre súčasných slovenských právnikov a právo.
Narodili sa každý do inej ťažkej doby pre Slovensko. Životný príbeh každého z nich to poznačilo a formovalo: Vladimír Fajnor v čase, keď uhorská vláda zatvorila tri slovenské gymnáziá, zrušila slovenskú kultúrnu inštitúciu - Maticu Slovenskú a prehlásila, že nijaký slovenský národ v Uhorsku nepozná. Štefan Luby v čase postupného slovenského národného upovedomenia a národnostných aktivít medzi všetkými vrstvami obyvateľstva nielen inteligencie, hoci v čase silnej maďarizácie, kedy sa z počtu 994 advokátov iba 82 hlásilo k slovenskej národnosti.
Pochádzali každý z iného prostredia, ale z právnických rodín. Otec Vladimíra Fajnora bol advokát, patril k evanjelickej národne uvedomelej inteligencii a obhajoval perzekvovaných príslušníkov slovenského národného hnutia. V rodine Štefana Lubyho minimálne dve generácie jeho predkov boli právnici.
K právu sa však každý z nich dostal svojou cestou. Vladimír Fajnor sa po vzore svojho otca stal advokátom, lebo advokácia v tom čase poskytovala, ako jediné právnické povolanie, určitý priestor na obhajobu národných požiadaviek slovenského národa. Štefan Luby chcel ísť pôvodne študovať elektrotechniku, ale právo uprednostnil z pragmatických dôvodov, keďže mu vo veku 12 rokov zomreli obaja rodičia a potreboval sa postarať o mladších súrodencov. Kľúčové právnické štúdiá absolvoval Vladimír Fajnor v Budapešti a v Berlíne, Štefan Luby na Právnickej fakulte v Bratislave a v Paríži a neskôr v Lipsku, vo Viedni a v Zurichu. (Aj na ich príklade sa ukazuje, aké dôležité je pre právnika štúdium na uznávaných medzinárodných právnických fakultách, a ako celé generácie právnikov na Slovensku vyrastajúce v totalitnom pred svetom uzavretom režime, ostali o túto možnosť ochudobnené. Poznačilo to nepriaznivo celú slovenskú právnickú kultúru a úroveň akademického a praktikmi právnikmi realizovaného práva na Slovensku, a pretrváva do súčasnosti. Pokiaľ v súčasnosti slovenskí právnici získavajú vedomosti na zahraničných právnických fakultách, v prevažnej väčšine zostávajú žiť a pracovať v zahraničí, na Slovensko sa nevracajú., čím Slovensko stráca právnické talenty a poznačí to negatívne budúcnosť právnického stavu.)
Štefan Luby nastúpil v roku 1934 ako asistent na Právnickú fakultu v Bratislave, kde sa o tri roky stal vo veku 27 rokov docentom a o dva roky na to profesorom. Vladimír Fajnor mal za sebou advokátsku prax a politickú kariéru v novej Československej republike a bol uznávaným a rešpektovaným predsedom Najvyššieho súdu Československej republiky so sídlom v Brne, kde aj žil a pracoval. Obaja mali určite pre svoju prácu oporu v rodinnom zázemí., manželka Štefana Lubyho bola dokonca tiež právničkou.
Hoci obaja právo chápali síce ako celok, ale nielen do seba uzavretý, a od života odtrhnutý systém právnych noriem vynútiteľných štátnou mocou. Vnímali svet okolo vo všetkých súvislostiach, ako službu práva ľuďom. Ani počas druhej svetovej vojny nestratili svoju tvár. Vladimír Fajnor v akomsi nútenom českom exile, lebo nechcel slúžiť režimu na Slovensku, ktorý uväznil jeho syna Ľudevíta, advokáta. Štefan Luby napríklad publikoval právnicko-filozofickú úvahu, v ktorej okrem iného poukazuje na to, že harmonický pomer práva a človeka nezávisí len od charakteru jednotlivca, ale aj od povahy a obsahu právneho poriadku. (Každý kto nahliadol do Slovenských zákonníkov od roku 1939 rozumie jeho výhradám voči právu nerešpektujúcemu dôstojnosť človeka a morálku). Po vojne zase kritizoval hypertrofiu právnych noriem. (A určite by rovnako reagoval aj v dnešnej dobe, na rozdiel od mnohých dnešných akademikov).
K sedemdesiatke Vladimíra Fajnora Štefan Luby napísal: „Svojím životom vychytil pravý čas, a doba našla v ňom pravého muža. Prvé desaťročie Československej republiky potrebovalo Slovensko právneho teoretika a praktika, organizátora a politika, ktorý by položil základy pre stavbu slovenskej právnej kultúry“. Ani po nútenom odchode z fakulty do Ústavu štátu a práva SAV, ktorý zakladal v roku 1959, Štefan Luby neprestal právnicky tvoriť a formovať civilné právo. Podľa neho právo v rukách dobrých právnikov je nástrojom slušnosti a spravodlivosti a tejto myšlienke žil celou svojou tvorbou a akademickým učiteľským pôsobením.
Napriek ťažkej chorobe, ktorá Štefana Lubyho postihla krátko po dovŕšení 60 rokov v rozkvete jeho síl, neprestal vedecky pracovať. Keď dňa 10. októbra 1976 zverejnili Československá akadémia vied, Slovenská akadémia vied, Univerzita Komenského v Bratislave a Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave nekrológ, ktorým s hlbokým zármutkom oznamujú, že zomrel vo veku 66 rokov akademik Štefan Luby, riadny člen ČSAV, riadny člen SAV, profesor Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, profesor Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, doktor právnych vied, vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV, člen mnohých komisií, vedeckých rád, člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov, dopisujúci člen medzinárodnej Akadémie pre porovnávaciu právovedu v Paríži a člen iných vedeckých inštitúcií, ktorého významná vedecká a pedagogická práca presiahla hranice krajiny a dosiahla aj všeobecné medzinárodné uznanie, Slovensko sa dozvedelo, že prišlo o jedného zo svojich najuznávanejších a najerudovanejších právnikov 20. storočia.
Z úcty k jeho dielu bola založená v roku 1991 Nadácia Štefana Lubyho, ktorej sídlom sa od roku 2000 stala Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Nadácia Štefana Lubyho počas svojej existencie zorganizovala už 12 medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré sa stali sviatkami právnej vedy a právnej kultúry v Slovenskej republike, a to pre vysoký štandard, úzku medzinárodnú spoluprácu a domáci aj zahraničný ohlas. Táto tradícia cyklu medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré boli a sú odozvou na spoločensky významné a zároveň aktuálne problémy právnej vedy a praxe, je doložená aj zvolenými témami:
Sloboda, právo a bezprávie – 1990, Trenčianske Teplice
Slušnosť v práve – 1992, Trenčianske Teplice
Zmluvný a zodpovednostný systém v súkromnom práve – 1994, Trenčianske Teplice
Duševné vlastníctvo v procese transformácie právneho systému – 1996, Bratislava
K návrhu slovenského občianskeho zákonníka – 1998, Bratislava
Zákaz zneužitia práva – 2000, Omšenie
Zabezpečenie pohľadávok a ich uspokojenie – 2002, Smolenice
Kodifikácia, europeizácia a harmonizácia súkromného práva – 2004, Smolenice
Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe – 2007, Smolenice
Reforma súkromného práva v strednej a východnej Európe – 2009, Smolenice
Ochrana slabšej strany v súkromnom práve – 2013, Smolenice
Náhrada škody ako prostriedok nápravy v súkromnom práve – 2015, Smolenice
Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť – 2017, Smolenice
Ad hoc legislatíva v súkromnom práve – 2019, Smolenice.
Ujma zo straty ľudského života a jej náhrada v súkromnom práve - 2021, Smolenice.
Keď som si kúpila druhé vydanie Dejín súkromného práva na Slovensku od Štefana Lubyho, ktorého rukopis dokončil v roku 1943 a vydal v roku 1946, zaujalo ma venovanie " Mojim drahým rodičom". Verím, že mnohí ste ho čítali a čítate s veľkým zanietením, ako ja, nielen ako hodnotné právnické vedecké dielo, ale aj skvelý historický román o tom, ako právo na Slovensku vznikalo, ako pôsobilo medzi ľuďmi, a aké hodnoty obhajovalo a formovalo.
Vďaka pán akademik!
Osobnosť a dielo Vladimíra Fajnora, po ktorého smrti jeho rodina bola ťažko prenasledovaná komunistickým režimom, zostali doteraz nedocenené. Taký je niekedy život velikánov svojej doby a nielen na Slovensku. Ochudobňujeme sa o ich vzor života a práce na škodu celej spoločnosti.
Prepáčte, pán profesor!
Pri písaní tohto článku som informácie čerpala z dvoch publikácií Jozefa Vozára - Vladimír Fajnor a Významní slovenskí právnici z Liptova. Ďakujem mu za jeho prácu na zmapovaní životov týchto pre nás výnimočných právnických osobností.
Nájsť jednoznačný prívlastok aký bol rok 2022 v slovenskej justícii nie je jednoduché. A nebolo by výstižné ani to, ak by sa rok 2022 označil v justícii len za pozitívny alebo len za negatívny. Pretože rok 2022 bol rokom významných zmien, hľadaním východísk z prepadu dôvery justície v spoločnosti, vnútorných názorových konfrontácií, úspechov aj zlyhaní.
V prvej polovici roka 2022 justícia žila najmä prijímaním zákonov o novej súdnej mape. Tento náročný proces, ktorý sa začal v roku 2020, sa niesol v znamení názorovej polarizácie medzi sudcami v akej podobe má byť súdna mapa prijatá, ostrých názorových stretov medzi časťou sudcov a vtedajšou ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou, štrajkov zamestnancov justície pod vplyvom existenčnej neistoty a turbulentného pripomienkovania rôznych verzií súdnej mapy v legislatívnom procese zo strany súdnej rady aj sudcov samotných. Na začiatku tohto procesu sa všetci zhodli, že zmeny v súdnej mape sú potrebné, ale nedokázal sa vytvoriť kompromisný návrh, ktorý by bol väčšinovo prijateľný nielen pre sudcov, ale aj pre súdnu radu, prokuratúru a advokáciu. Nakoniec sa všetky snahy ukázali ako zbytočné, pretože iniciatívu prevzali poslanci v parlamente a prijali súdnu mapu v podobe, ku ktorej sa sudcovia a odborná verejnosť nemali možnosť ani vyjadriť. V apríli 2022 sa tak zrodila nová súdna mapa, a vo vedomí mnohých zúčastnených zostali pocity sklamania zo zbytočných konfliktov a straty energie. Aj nezodpovedané otázky, či sa nedalo zo strany ministerstva spravodlivosti lepšie komunikovať a hľadať také názorové prieniky, ktoré by získali pre tento kľúčový zákon v justícii podporu v takej miere, že by ju rešpektovali aj poslanci v parlamente.
V máji 2022 sa konali voľby 8-mich členov súdnej rady sudcami podľa nového tzv. regionálneho princípu. Základnou filozofiou tohto princípu je voľba kandidátov z radov sudcov, ktorých ostatní sudcovia v jednotlivých regiónoch poznajú a majú k nim dôveru. Z pôvodne jedného celoslovenského volebného obvodu sa vytvorili 4 volebné obvody s tým, že takmer každý krajský súd má potencionálnu možnosť zvoliť do súdnej rady „svojho sudcu“. Súdna rada by tak mohla byť reprezentatívnou vzorkou všetkých súdnych regiónov a ich potrieb. Už prvé voľby však ukázali, že Západoslovenský volebný obvod je oproti ostatným neprimerane veľký. Z celkovo 8-mich obvodov krajských súdov tvoria tento volebný obvod až 4 obvody krajských súdov (Bratislava, Trnava, Nitra, Trenčín a k tomu aj Špecializovaný trestný súd). Do súdnej rady na 3 voľné miesta členov súdnej rady za uvedený volebný obvod boli však zvolené sudkyne výlučne z Krajského súdu v Bratislave. Ako pri každých voľbách, aj tieto voľby sprevádzal určitý druh volebnej kampane. A keďže im predchádzalo búrlivé obdobie prijímania novej súdnej mapy, javí sa, že podporu si získali najmä sudcovia najviditeľnejšie presadzujúci názory sudcov, ktorí zásadne odmietali navrhovanú súdnu mapu.
Ostrá rétorika v sudcovskej komunikácii pri kritike práce súdnej rady sa po voľbách nových členov súdnej rady preniesla aj na pôdu súdnej rady. Emeritní a aktívni sudcovia, ktorí neboli do súdnej rady zvolení sudcami, sú spolu s ostatnými členmi z radov nesudcov označovaní niektorými novými členmi súdnej rady ako politickí nominanti, konajúci podľa pokynov politikov a zväčša proti záujmom sudcov. Príkladom je jedno z mnohých tvrdení novej členky súdnej rady, ktorá v medializovanom článku uviedla “... že uchádzači o funkciu sudcu na pôde Súdnej rady, pokiaľ nemajú ten správny politický názor, ktorým je, že súdnictvo ako celok trpí korupciou a pokiaľ si dovolia povedať iný názor, že ide o zlyhania jednotlivcov, nedostanú hlas od politických hráčov na pôde Súdnej rady. Že by devalvácia prezumpcie neviny na pôde ústavného orgánu sudcovskej legitimity a ukážka neakceptácie kritického myslenia u sudcov, ktorí vstupujú do systému?“.
Dvaja členovia súdnej rady, ktorí patria k tzv. „politickým nominantom“, urobili test pravdivosti tohto tvrdenia. Zistili, že od začiatku roka do novembra 2022 súdna rada overovala predpoklady sudcovskej spôsobilosti u 55-tich kandidátov na funkciu sudcu, z ktorých 15 kandidátov nezískalo plný počet hlasov členov súdnej rady. Z uvedených 15-tich kandidátov, ktorí nepresvedčili všetkých členov súdnej rady, bola pred súdnou radou 6-tim uchádzačom položená otázka na korupciu súdnej moci alebo či zlyhania v justícii sú len individuálne alebo systémové. Traja kandidáti, ktorí hovorili len o individuálnych zlyhaniach, napriek tomu získali hlasy všetkých členov súdnej rady, a traja zvyšní kandidáti nezískali hlasy len niektorých „politických nominantov“. Zistené dáta tak tvrdenie členky súdnej rady vyvrátili. Navyše z nich vyplýva aj ďalší poznatok, že „politickí nominanti“ majú prísnejšie kritériá na preukázanie morálneho štandardu a sudcovskej integrity kandidátov, pretože o neúspešných kandidátoch hlasovali negatívne 28krát, kým členovia volení sudcami len 12 krát.
Ponúkajú sa otázky, aké sú dôvody snáh o diskreditáciu členov súdnej rady, ktorí nie sú volení sudcami. Komu a čomu pomôže ak ich sudcovia budú vnímať ako svojich nepriateľov a tých, ktorí majú zámer oslabiť nezávislosť súdnej moci? Odpovede možno prinesie politický vývoj na Slovensku v nasledujúcom roku a využitie kritizovaného, ale stále platného ustanovenia v Ústave Slovenskej republiky, že členovia súdnej rady môžu byť kedykoľvek odvolaní z funkcie bez uvedenia dôvodov.
Z prostredia justície sú pre občanov aj dobré správy. Na okresných súdoch v roku 2022 začal klesať počet nerozhodnutých vecí, a takmer vo všetkých súdnych agendách súdy dokážu mesačne rozhodnúť viac vecí ako je počet nových vecí, podaných na súdy v danom mesiaci. Zlepší sa tak rýchlosť a efektivita súdnych konaní. Naplno začal pracovať aj nový disciplinárny súd pre sudcov a iné právnické povolania na Najvyššom správnom súde. Nový minister spravodlivosti Viliam Karas presadil odklad implementácie novej súdnej mapy o pol roka za účelom jej riadnej prípravy a vláda vyčlenila finančné prostriedky na nové súdne budovy.
Aj súdna rada sa v roku 2022 vysporiadala s mnohými dôležitými výzvami. Okrem bežnej práce a medzinárodných aktivitách participovala na pripomienkovaní dôležitých zákonov, výrazne sa podieľala na výbere nových sudcov správnych súdov, sprísnila a skvalitnila preverovanie sudcovskej spôsobilosti kandidátov na funkcie sudcov a sudcov pri kariérnom postupe, prijala transparentné kritériá pri preverovaní majetkových pomerov sudcov. Zintenzívnila sa aj činnosť Stálej etickej komisie súdnej rady, ktorá zodpovedala viaceré etické dilemy sudcov a súdna rada začala pripravovať aj návrh nového kódexu členov súdnej rady.
Bilancia uplynulého roku v justícii je v mnohom podobná tej celospoločenskej. Sú zlé aj dobré výsledky, a z nich vyplývajúce otvorené otázky aj výzvy do nového roka. Rozdiel je v tom, že súdna moc si v právnom štáte na rozdiel od politickej moci musí udržať svoju nezávislosť a nestrannosť. Rešpekt a dôveru občanov môže získať len cez osoby sudcov a reprezentantov súdnictva, ktorí obstoja v teste pravdivosti toho čo hovoria a čo robia.
Vo vchode bytového domu, kde býva moja dcéra s rodinkou, pred krátkym časom náhle zomrela manželka domovníka pána S., sympatická 70tnička. Žili už sami, a vždy boli ochotne naporúdzi, keď bolo potrebné niečo urobiť alebo pomôcť niekomu vo vchode. Taký milý, usporiadaný manželský pár, akých už veľa nevidieť. Ak sa stane v rodine takáto udalosť krátko pred Vianocami, človek by si pomyslel, že pre pochopiteľný smútok a žiaľ nie je dôvod vnímať sviatky, a poznám aj takých, ktorí sa na dlhý čas uzavreli pred nimi., ale ...
Včera sme sa s vnučkou guľovali z posledných zvyškov bieleho snehu z kalamity, a pozerám, na balkóne pána domovníka sa čosi deje: najskôr so synom a nevestou, a potom sám vianočne zdobil balkón, ako to roky predtým robil s manželkou. A nezabudol ani na Mikuláša šplhajúceho sa s plným batohom darčekov., ktorý vždy okoloidúcim a nielen deťom vyčaril úsmev na tvári.
Príbeh č. 2
Krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine sa, ako tisícky iných ukrajinských žien, zbalila štyridsiatnička Larisa, učiteľka hudby z juhozápadnej Ukrajiny, a s 9 ročným synom Koľom a dvoma taškami prišla za starším synom Antonom, ktorý v našom meste študuje na filozofickej fakulte jazyky. S pomocou jedného prešovského filantropa a sestry Maristelly, prešovskej Matky Terezy, si tu našla na istý čas domov, prácu a priateľov. V lete sa po upokojení vojnovej situácie vrátila na Ukrajinu, a hoci sa potom chcela aj so synom vrátiť, veď ju čakala práca v umeleckej škole, manžela pár dní pred jej odchodom zrazil opitý vodič. A tak ho zostala opatrovať. Po útokoch Ruska na energetické zdroje Ukrajiny sa rozhodla len so synom, prísť na naše Vianoce. Oni tie svoje slávia v januári, cestovali skoro celý deň. Keď sme sa zvítali, na moju otázku, či niečo nepotrebuje, veď idú sviatky, odpovedala, že majú čo potrebujú a stačí, ak pár dní nebudú musieť mať strach z bombardovania.
Príbeh č.3
Na konci novembra boli na náš súd vymenovaní traja noví sudcovia a v polovici decembra aj nová sudkyňa. Mladí ľudia s nádejou a odhodlaním byť čo najlepšími sudcami a pomáhať spravodlivosti. Potešili sme sa ich príchodu, dlhé roky pracujeme nad rámec svojich fyzických a psychických síl.
Po rokoch, keď sa justícia borila s ťažkými problémami rôzneho druhu, verím, že prichádzajú dobré časy, akokoľvek sa to niekedy interpretuje inak.
Pred 70 rokmi, 27.11.1952, sa pred senátom Štátneho súdu v Prahe skončil jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov 50. rokov v Československu - tzv. proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra. Štátny prokurátor Josef Urválek v ňom žaloval 14 nedávno ešte vysokých straníckych a štátnych funkcionárov, medzi nimi bývalého generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa Rudolfa Slánskeho a bývalého ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa. Obaja a spolu s nimi Bedřich Geminder, Ludvík Frejka, Josef Frank, Bedřich Reicin, Karel Šváb, Rudolf Margolius, Otto Fischl, Otto Šling a André Simone boli "za vlastizradu, špionáž a sabotáž" odsúdení na trest smrti. Obvinení, väčšinou rôznymi formami teroru zlomení už pred procesom, sa k činom priznali. Skutočnosť, že 11 z nich bolo židovského pôvodu, sa využila na vykonštruovanie jedného z bodov obžaloby o ich spolupráci s izraelskou tajnou službou. Proces mal dokázať "široko rozvetvené sprisahanie svetového imperializmu proti Zväzu sovietskych socialistických republík a jeho spojencom".
Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.