Sudca je v priamom vzťahu k štátu, ktorý mu na jednej strane zákonom priznáva doživotné istoty a  nezávislosť, ale v skutočnosti umožňuje sudcovi pri vysluhovaní práva a spravodlivosti  vedome kalkulovať s tým, kto je  mocný a mocnejší a s tým, že jeho zlyhanie v nestrannosti a nezaujatosti prípadne niekto iný vo vnútri súdneho  systému napraví.

Koncom roka 2011 sa na disciplinárnom súde v Bratislave uskutočnili disciplinárne pojednávania jedného disciplinárneho senátu v dvoch disciplinárnych veciach sudcov Krajského súdu Banská Bystrica, ktoré dávajú ďalšiu možnosť hodnotiť justičný systém, činnosť disciplinárnych senátov a orientovať sa v problematike, ktorá má zásadný dosah na postavenie sudcu a jeho vzťah k štátu, v službe právu a spravodlivosti.

Disciplinárnym konaním voči sudcovi vzniká prekážka riadneho výkonu funkcie sudcu a ide o prekážku na strane štátu ako zamestnávateľa sudcu.

Navrhovateľ disciplinárneho stíhania sudcu a disciplinárny senát, ktorý sa návrhom zaoberá majú rozdielne procesné postavenie  ale súčasne orgány povinné konať z úradnej moci. Ak zistí porušenie zákona navrhovateľ (obvykle boli navrhovateľmi disciplinárnych konaní predseda súdu a minister spravodlivosti, predtým aj Súdna rada SR) je povinný podať  disciplinárny návrh a tento návrh na disciplinárnom súde odôvodniť. Ak po dokazovaní, vykonanom podľa predpísaných procesných pravidiel disciplinárny súd zistí porušenie zákona, je povinný vysloviť vinu a uložiť trest. Pri pochybnostiach o návrhu a z niektorých iných dôvodov disciplinárne stíhaného sudcu oslobodí alebo konanie zastaví. Je neobvyklé, ak navrhovateľ zoberie návrh späť z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti. Je na mieste otázka, či  nedošlo k zneužitiu disciplinárneho konania, v čí prospech  a tiež aké zadosťučinenie patrí nedôvodne postihovanému sudcovi za to, že bol vystavený prekážke riadneho výkonu  funkcie nielen v prípade, že mal pozastavený výkon funkcie, ale aj v prípade, že funkciu sudca vykonával v podmienkach  disciplinárnych pojednávaní a hrozby testu podľa nepravdivého disciplinárnom návrhu. 

Čítať ďalej...

Pracujem v justícii 31 rokov, mám vek po 50-tke, cítim sa unavená a je mi veľmi smutno. Môj smútok z veľkej miery pramení zo straty Juraja a v krátkom čase po jeho odchode aj zo straty môjho milovaného otca, ale nielen z toho.

Často myslím na roky práce v Združení sudcov Slovenska, na ten obrovský entuziazmus, nadšenie, masovú základňu, veľkú podporu zo zahraničia. Bola som pri tom, keď vznikali základy demokratického súdnictva a verila som, že tento proces je nezvratný. Tá práca ma vyčerpávala a napĺňala energiou a radosťou súčasne. Mala som dlho pocit, že v súdnictve sme vytvorili silnú základňu sudcov, ktorí dokážu presadiť všetko pozitívne, čo sme videli vo vyspelej Európe.  V čase keď bol prezidentom ZSS Juraj Majchrák a viceprezidentkou Soňa Minxová, bola zjednotená veľká časť sudcov, a získali sme si rešpekt a vážnosť aj v zahraničí.

A potom prišiel rok 2006 a všetko sa začalo meniť. Zo sudcovskej elity sa zrazu stali nehodní sudcovia, ktorých bolo treba vyzliecť z talára, alebo ich aspoň inak postihnúť. Združenie sudcov zostalo ticho a začala sa jeho pomalá agónia. Zo Súdnej rady sa stal zvláštny orgán, akoby pracujúci len pre jedného muža na jej čele. Ticho zostalo aj na súdoch a všetci sme čakali čo bude ďalej. Ako prvý verejne zaznel hlas sudkyne Dubovcovej, ktorá na zdesenie mnohých presne popísala, čo sa v justícii deje. Množiace sa disciplinárky vyburcovali aj ďalších, ktorí cítili potrebu aspoň morálne prísť podporiť kolegov pred disciplinárnym súdom. V roku 2009 sa narodilo „Päť viet“ a napriek útokom zo všetkých strán si pár sudcov trúflo v roku 2010 založiť iniciatívu Za otvorenú justíciu.

Čítať ďalej...

1. Součástí vyspělé morálky je to, že si dokážeme sebekriticky utvářet morální postoje druhého řádu, tedy morální postoje ke svým vlastním morálním postojúm.

Tomáš Sobek
Uverejnené v „Právo a Dobro v ústavní demokracii“
Jří Přibáň. Pavel Hollander et al.

2. Kolektivní historická zkušenost středoevropského soudce, vypěstovaná v prúběhu 20. století, říká, že ten, kdo hodnotově vystrčí hlavu a bude následovat vábení transcendentna, ať již v rámci jakéhokoli režimu, o tu hlavu přijde ihned poté, co se opět změní transcendentno.

Michal Bobek
Uverejnené v „Právo a Dobro v ústavní demokracii“
Jří Přibáň. Pavel Hollander et al.

Čítať ďalej...

1. Výkon spravodlivosti vyžaduje splnenie viacerých podmienok, vrátane „dobrej kondície“ justície. O tom, že aj tu treba hodne naprávať, svedčia ako kritické hlasy zvonku, tak aj zvnútra.

Justícia potrebuje mnoho vecí. Aj svedomie, t. zn. vnútorný hlas, ktorý sa ozve, keď sa šlape po jej podstate; aj sudcov, ktorí si dokážu nielen vytvoriť kritický názor, ale ho tiež verejne povedať; ale aj takých, ktorí dokážu nielen kritizovať a búrať staré, ale aj vymýšľať a vytvárať nové.

Justícia je súčasťou štátu a spoločnosti, a nie ostrovom samým pre seba. Ako mocensky, tak aj názorove, musí preto koexistovať s mocou zákonodarnou a výkonnou, a tiež s občianskou spoločnosťou.

2. V záujme  toho hlavného – nezávislého a nestranného výkonu spravodlivosti – sa obdobne zmýšľajúci sudcovia môžu združovať.

Občianske združenie „Sudcovia „Za otvorenú justíciu“(„ZOJ“) je pokračovateľom predošlých známych iniciatív, ako napr. Spravodlivosť otvára brány(SOB) , Päť viet a iniciatívy „Za otvorenú justíciu“ a zákonite preto na ne nadväzuje.

Čítať ďalej...

„Vláda práva je vzácnejší ideál než vláda právnických textov“ (Ronald Dworkin, Taking Rights Seriously, str. 338)

„Demokracia vyžaduje rozhodovanie, ktoré harmonizuje tak rešpekt k textu zákona.... ako aj k morálnym právam a hodnotám vrátane slobody a rovnosti. ...Demokracia  však nevyžaduje servilné nasledovanie textu zákonov alebo legislatívnych materiálov.“ (Alexanedr Peczenik, On Law and Reason, str.41)

V dobe, keď autority (držitelia moci) v justícii, ale aj väčšina sudcov  mlčia  a nečinne sa prizerajú skrivodlivosti, ktorá je páchaná samotnými sudcami na sudcoch,  je disent v podobe  otvorene   vysloveného  a odôvodneného   nesúhlasu  s takýmto pošliapavaním základných hodnôt ako je spravodlivosť,  sloboda slova a  rovnosť, jediným prostriedkom a zbraňou v rukách tých, ktorí sú presvedčení, že hľadať  a nachádzať spravodlivosť je nielen pridanou hodnotou, ale hodnotou cieľovou.

„Mať  slobodného ducha je právom, ale aj povinnosťou sudcu. Mať slobodného a spravodlivého sudcu je právom občana.“

Tento odkaz vyhlásenia „Päť  viet“  je krédom, s ktorým vstupujem do združenia ZOJ.

V Bratislave 14.10.2011

Elena Berthotyová