Warning: include(/www/s/u/u23979/public_html/plugins/system/sh404sef/diff.php) [function.include]: failed to open stream: No such file or directory in /www/s/u/u23979/public_html/libraries/import.php on line 2

Warning: include(/www/s/u/u23979/public_html/plugins/system/sh404sef/diff.php) [function.include]: failed to open stream: No such file or directory in /www/s/u/u23979/public_html/libraries/import.php on line 2

Warning: include() [function.include]: Failed opening '/www/s/u/u23979/public_html/plugins/system/sh404sef/diff.php' for inclusion (include_path='.:/usr/local/php53/share/pear') in /www/s/u/u23979/public_html/libraries/import.php on line 2
Stanovisko ZOJ k pripomienkam Združenia sudcov Slovenska k návrhu noviel sudcovských zákonov

Stanovisko ZOJ k pripomienkam Združenia sudcov Slovenska k návrhu noviel sudcovských zákonov

Pripomienky k čl. I – zákon č. 385/2000 Z.z. :

  1. ZSS navrhuje doplniť ustanovenie § 27a ods.1 písm. a) o slovné spojenie ...to neplatí, ak  ide o sudcov Najvyššieho súdu SR.

Hlavným dôvodom je argument, že najvyšší súd je najvyšším orgánom výkonu súdnictva, ktorý vydáva konečné rozhodnutia v jednotlivých druhoch výkonu súdnictva v zmysle čl. 142 ods.1 ústavy;  sú  rozdielne kritériá, ktoré musí spĺňať sudca najvyššieho súdu oproti iným sudcom súdov všeobecného súdnictva; a zavádza sa koncepcia hodnotenia sudcov hodnotiacimi komisiami, ktorej členmi sú len sudcovia z obvodov krajských súdov. Je zrejmé, že takáto koncepcia je neaplikovateľná na hodnotenie sudcov najvyššieho súdu, pre existenciu len jediného najvyššieho súdu. ZSS súčasne navrhuje ponechať hodnotenie sudcov najvyššieho súdu v platnosti len v prípadoch upravených v ustanovení § 27a ods.1 písm. c), d) (v súvislosti s disciplinárnym konaním a na požiadanie sudcu).

 

Pripomienka  je dôvodná. Najmä v časti, že novela nerieši  aká hodnotiaca komisia by mala hodnotiť sudcov Najvyššieho súdu SR, pričom tento problém zostáva aj za situácie, keby sa ponechalo hodnotenie sudcov tohto súdu len pre účely disciplinárneho konania  a na žiadosť sudcu. Považujeme za neprípustné, aby sudcov najvyššieho súdu hodnotila komisia zložená zo sudcov okresných alebo krajských súdov, t.j. sudcov súdov nižšieho stupňa.

K pripomienke sa pripájame a navrhujeme ustanovenie § 27b ods. 2 návrhu za druhú vetu doplniť  o vetu: Pre hodnotenie sudcov Najvyššieho súdu SR zvolí súdna rada troch členov zo služobne najstarších sudcov tohto súdu, alebo zo sudcov s prerušeným výkonom funkcie podľa § 24 ods. 4.

 

 

  1. ZSS navrhuje z ustanovenia § 27g vypustiť slovné spojenie „psychologického posúdenia“.

Dôvodom je hlavne skutočnosť, že účelom psychologického posúdenia je overenie osobnostných predpokladov uchádzačov na výkon funkcie sudcu, ako to vyplýva z vyhlášky ministerstva spravodlivosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. Overuje sa teda spôsobilosť na výkon sudcovskej funkcie u uchádzača a nie u osoby, ktorá už sudcovskú funkciu vykonáva a preukázala splnenie tejto zákonnej podmienky v rámci konania o prístupe k verejnej funkcii v konaní podľa čl. 30 ods.4 ústavy (vo výberovom konaní). Popiera sa tak existencia splnenia zákonom upravenej podmienky pre vznik funkcie sudcu, ktorú nie je prípustné opätovne preukazovať vymenovaným sudcom.

 

Pripomienka  je dôvodná. ZOJ v zhode so ZSS navrhovala vypustiť psychologické posudzovanie sudcov vo výberových konaniach na súdy vyššej inštancie už v pracovnej komisii na prípravu novely tohto zákona. K pripomienke sa pripájame.

 

 

  1. V ustanovení  § 28 ods.1  ZSS navrhuje text v znení „.....každé voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného predpisu...“ nahradiť vetou „....každé voľné miesto sudcu určené ministrom po prerokovaní so súdnou radou“. Súčasne navrhuje doplniť nasledovný text: „Pri určovaní voľných miest platí zásada zachovania uvoľneného miesta sudcu na príslušnom súde. Neplatí to, len ak podmienky výkonu súdnictva na príslušnom súde umožňujú zníženie počtu sudcov“.

Hlavným argumentom participácie súdne rady na výkone tejto právomoci ministra je, že podľa § 3a písm. a), e) zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR pri výkone pôsobnosti podľa čl. 141a ods.5 písm. a) Ústavy SR sa súdna rada podieľa v rozsahu ustanovenom zákonom na riadení a správe súdov Slovenskej republiky a plní ďalšie úlohy ustanovené zákonom. Podľa § 4 ods.1 písm. i) citovaného zákona do ďalšej pôsobnosti súdnej rady patrí podieľať sa na rozvoji ľudských zdrojov v súdnictve.

Dôvodom na zachovanie uvoľneného miesta na súde sú skúsenosti z praxe, kedy  dochádza k situácii, že uvoľnené miesto sudcu na príslušnom súde nie je obsadzované novým sudcom, čo výrazne sťažuje podmienky výkonu súdnictva.

 

K pripomienke sa pripájame.

 

 

  1. Ustanovenie § 28 ods.5 ZSS navrhuje doplniť o text ohľadne verejnosti výberového konania (t. j. prvá veta) „... a psychologického posúdenia“.

Výnimku z verejnosti výberového konania počas psychologického posudzovania uchádzačov ZSS odôvodňuje tým, že špecifickosť psychologického posúdenia vyžaduje jeho nerušený priebeh bez účasti laickej verejnosti a súčasne je potrebné neumožniť prípadné neoprávnené zasahovanie do práva dotknutej osoby na ochranu súkromia, ktorý sa týka obsahovo aj jej zdravotného stavu (čl. 19 ods.2 ústavy).

 

K pripomienke sa pripájame.

 

 

Pripomienky k čl. III – zákon č. 185/2002 Z.z. :

  1. V ustanovení § 3 ods. 2 návrhu novely tohto zákona ZSS navrhuje úplne vypustiť vetu: Národná rada, prezident a vláda ustanovia za člena súdnej rady spravidla osobu, ktorá nie je sudcom.

ZSS  poukazuje na ustanovenie čl. 141a ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého za člena súdnej rady možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Podľa čl. 141a ods.1 písm. b), c), d) po troch členoch súdnej rady volí resp. vymenúva a odvoláva Národná rada SR, prezident SR a vláda SR.

Podľa názoru ZSS navrhovaná úprava uprednostňuje nesudcov pred sudcami, keďže zakotvuje pravidlo, že obvykle tieto osoby majú byť uvedenými ústavnými orgánmi kreované za členov súdnej rady. Zároveň tým obmedzuje ústavou dané oprávnenie týchto orgánov ustanoviť  ktoréhokoľvek právnika, ktorý spĺňa ústavné kritéria  v zmysle čl. 141a ods.2 ústavy za člena súdnej rady. Ide tak o  protiústavný zámer zákonom zakotviť zvýhodňovanie, preferovanie a uľahčenie prístupu k tejto verejnej funkcii osobám (právnikom), ktorí nie sú sudcami, čo je v príkrom rozpore s konštantnou judikatúrou upravujúcou právo každého občana na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok, garantovaného článkom 30 ods.4 ústavy. Úprava zároveň  nerešpektuje medzinárodné odporúčania, ktoré majú primeranú mieru právnej relevancie. Konkrétne stanovisko Benátskej komisie  z marca 2010, Magnu chartu sudcov, Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy - CM/Rec (2010)12 z novembra 2010 a rezolúciu Európskej siete súdnych rád (ENCJ) z mája 2008.

 

S pripomienkou a jej odôvodnením nesúhlasíme, a upozorňujeme na tieto výkladové problémy :

 

Z citovaného čl. 141a ústavy je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že súdna rada má 18 členov. Jazykový výklad uvedeného ustanovenia rovnako nevyvoláva pochybnosti o tom, že z 18 členov súdnej rady sa sudcom zaručuje polovica členov, t. j. že 9 členov  tvoria sudcovia volení sudcami.             Vzniká preto otázka, či ústava prikazuje paritný pomer sudcov a predstaviteľov iných právnických profesií (ďalej len „nesudcovia“). Teda či sudcov má byť práve polovica (9); alebo či sa určuje pravidlo, že v súdnej rade má byť najmenej 9 sudcov, a teda že ich môže byť aj viac ako polovica. V doterajšej existencii Súdnej rady SR bol počet členov z radov sudcov vždy vyšší ako polovica (dokonca mali výraznú majoritnú väčšinu) vzhľadom na to, že sudcov za členov nominovali aj Národná rada, prezident a vláda.

V dôvodovej správe  k novelizácii Ústavy SR ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa vložením článku 141a zriadila Súdna rada SR, sa výslovne uvádza, že „...zloženia Súdnej rady, v ktorej tvoria zástupcovia sudcov, volení svojimi kolegami polovicu tak, aby v nej mali čo najširšie zastúpenie sudcovia súdov všetkých stupňov a druhov, ako to predpokladajú všeobecné zásady Európskej charty o statuse sudcu .... Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd zodpovedajú ustanovenia o ďalších členoch Súdnej rady, nominovaných do tohto orgánu v rovnakom počte prezidentom, Národnou radou SR a vládou. Kto bude v Súdnej rade zastupovať prezidenta, parlament a vládu ústava neupravuje. Národná rada a vláda bude môcť do Súdnej rady vyslať tak vlastných členov ako aj iné dôveryhodné osoby. Prezident sa môže teoreticky aj sám rozhodnúť pre členstvo v tomto orgáne. Je však viac pravdepodobné, že z praktických dôvodov, vymenuje ako svojich zástupcov v tomto orgáne osobnosti, ktorí budú problematike súdnej moci nielen rozumieť (významní odborníci z oblasti teórie alebo zástupcovia iných stavovských organizácií právnikov), ale ktorí budú používať aj jeho dôveru.

Ak teda podľa dôvodovej správy cieľom ústavnej úpravy zloženia súdnej rady bolo, aby v nej sudcovia tvorili polovicu, a aby jej zloženie rešpektovalo trojdelenie štátnej moci         a zabezpečenie pôsobenia týchto mocí systémom vzájomných bŕzd a protiváh, potom  by mal byť správny taký výklad čl. 141a, v zmysle ktorého by pomer sudcov a nesudcov v súdnej rade mal byť paritný. Materiálne sa ním v zložení súdnej rady zachováva ústavný princíp deľby mocí. Zároveň sa ním v kontextuálnej súvislosti napĺňa aj zmysel čl. 141a ods. 5 ústavy, podľa ktorého na prijatie uznesenia rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Pri parite sudcov a nesudcov uvedené pravidlo zaručuje, že žiadna z mocí nebude mať pri rozhodovaní prevahu nad ostatnými mocami (inak povedané, len parita zaručuje, že každé rozhodnutie súdnej rady bude vyžadovať konsenzus aspoň dvoch mocí. Má to rozhodujúci vplyv aj na zodpovednosť súdnej rady za stav súdnictva, pretože len vyvážený pomer zástupcov v súdnej rade zo sudcov a nesudcov zaručí aj vyváženú spoluzodpovednosť všetkých troch mocí v štáte za jej činnosť. Z citovanej dôvodovej správy je pritom zrejmé, že sa v nej vôbec neuvažovalo, že by za členov súdnej rady mali byť národnou radou, prezidentom alebo vládou nominovaní aj sudcovia. Menovanie, resp. voľba  sudcov do súdnej rady  týmito subjektmi by preto malo byť len výnimočné,; a je legitímna otázka či vôbec je ústavne súladná prax, že tieto subjekty nominujú do súdnej rady sudcov.

V súčasnosti platí pre členstvo v súdnej rade zákonné obmedzenie, že jej členom sa nemôžu stať  funkcionári správy súdov, prostredníctvom ktorých vykonáva minister spravodlivosti svoje kompetencie v riadení a správe súdov. Ide pritom o obdobnú situáciu ako pri nominácii členov súdnej rady z radov sudcov Národnou radou, prezidentom a vládou. Sudcovia sa totiž nemôžu  osobnostne rozdvojiť a byť sudcami len pri výkone súdnictva, a na zasadnutiach súdnej rady byť zástupcami zákonodarnej a výkonnej moci. Možnosť prenášania vplyvu zákonodarnej a výkonnej moci na sudcov, ako aj možnosť ich odvolania týmito mocami, môže byť vnímané ako nekompatibilné s ústavným princípom nezávislosti sudcov, vyplývajúcim z čl. 144 ods. 1 ústavy.  Z objektívneho hľadiska sa totiž  nejaví ako nezávislý sudca, ktorému ako zástupcovi zákonodarnej či výkonnej moci v súdnej rade hrozí, že niektorá z týchto mocí ho z členstva v rade odvolá, ak bude nespokojná z jeho pôsobením v tomto orgáne, resp. ak bude toho názoru, že nepresadzuje dôsledne jej záujmy; prípadne, ak nebude spokojná s jeho rozhodovaním pri výkone súdnictva (aj keby tento dôvod uvedenej hrozby mal zostať skrytý).

V analýze spracovanej expertmi Najvyššieho správneho súdu Českej republiky s názvom „Hledání optimálního modelu (samo)správy soudnictví v České republice“ je Súdna rada SR zaradená medzi Rady s paritným zložením  členstva sudcov a nesudcov a to v pomere 9 : 9. Z toho vyvodzujeme, že aj nezávislí zahraniční experti porozumeli ústavnému článku o Súdnej rade SR tak, že určuje paritu sudcov a nesudcov.

Aj z citovaných medzinárodných dokumentov v pripomienke ZSS vyplýva, že sudcovia volení sudcami by v súdnej rade mali tvoriť väčšinu, nie menej ako 50%, a že súdna rada môže byť aj pluralitná, t.j.  zložená zo sudcov a nesudcov. Ide o medzinárodné odporúčania, ktoré si môžu jednotlivé štáty upraviť individuálne. Model súdnej rady v slovenských podmienkach upravujúci paritný počet sudcov a nesudcov, by tak nebol  v rozpore s týmito odporúčaniami.

Ďalším závažným argumentom je, že v prípadoch kedy národná rada, prezident a vláda ustanovuje ako svojich zástupcov v súdnej rade sudcov, mali by títo s prihliadnutím k úprave v čl. 141a ods. 2 spĺňať podmienku 15 rokov odbornej praxe, čo sa v doterajšej praxi neskúmalo.  V súdnej rade sa tak môžu ocitnúť sudcovia dvoch kategórií, a to sudcovia volení sudcami, ktorí uvedenú podmienku spĺňať nemusia, a  sudcovia ustanovení do rady národnou radou, prezidentom a vládou, ktorí by ju spĺňať musia. Neudržateľnosť tejto iracionality zrejmej zo systematickej súvislosti čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy a čl. 141a ods. 2, je preto ďalším argumentom pre záver, aby subjekty zákonodarnej a výkonnej ustanovovali za členov súdnej rady spravidla len nesudcov. 

Z uvedených dôvodov navrhujeme ustanovenie § 3 ods. 2 ponechať v navrhovanom znení.

 

 

  1. ZSS navrhuje úplne vypustiť navrhované ustanovenie § 6 ods. 12, podľa ktorého: „Člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí s uznesením súdnej rady, má právo, aby sa jeho odlišné stanovisko pripojilo k rozhodnutiu súdnej rady; toto stanovisko sa zverejňuje rovnako ako uznesenie súdnej rady.“

Hlavným argumentom je, že presadzovanie práva člena súdnej rady na úpravu odlišného stanoviska je neakceptovateľné v situácii, že súdna rada rozhoduje pri realizácii pôsobnosti, kde konštantná judikatúra ústavného súdu nepripúšťa odôvodnenie uznesenia súdnej rady. Iný názor člena súdnej rady sa musí prejaviť v jeho povinnosti vyargumentovať svoj postoj v rámci rokovania súdnej rady pred schválením uznesenia, a nie osobitným verejne proklamovaným vystúpením po rokovaní súdnej rady. Navrhovaná právna úprava nerešpektuje sa názor ústavného súdu, že uznesenie súdnej rady je právnou skutočnosťou verejného práva a nejde o individuálny právny akt. Súčasná zákonná úprava rozhodovania súdnej rady zabezpečuje realizáciu práva každého člena na prejavenie svojho vlastného a súčasne náležité informovanie verejnosti tým, že priebeh zasadnutia súdnej rady sa podrobne zaznamenáva a je verejne prístupné každému.

 

S pripomienkou a jej odôvodnením nesúhlasíme z nasledovných dôvodov:

 

Navrhovaná úprava sleduje obnovenie právneho stavu, ktorý priniesla novelizácia zákona č. 185/2002 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012 ( čl. II bod 4 a čl. IV zákona č. 467/2011 Z. z.) a ktorý bol odstránený v rámci ďalšej novelizácie tohto zákona s účinnosťou od 1. septembra 2014 (por. čl. V bod 8 a čl. X zákona č. 195/2014 Z. z.).

Dôvody uzákonenia pôvodnej úpravy odlišného stanoviska, prijímanej súbežne so zavedením verejného hlasovania súdnej rady, boli dôvodovou správou k návrhu zákona neskôr uverejneného pod č. 467/2011 Z. z. formulované nasledovne: „Pokračujúc v napĺňaní požiadavky vyplývajúcej z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky otvoriť neprimerane uzatvorený súdny systém a zvýšiť transparentnosť rozhodovacej činnosti súdnej rady sa navrhuje zavedenie verejného hlasovania súdnej rady. Rovnako sa vytvára možnosť uplatňovať tzv. odlišné stanoviská k rozhodnutiam súdnej rady, pričom toto oprávnenie bude mať člen súdnej rady, ktorý nesúhlasí s rozhodnutím súdnej rady. Odlišné stanovisko je súčasťou rozhodnutia súdnej rady a bude sa aj rovnakým spôsobom zverejňovať.“

Súdna rada nie je povinná odôvodňovať svoje rozhodnutia, čo najmä v personálnej oblasti spôsobuje neprehľadnosť a nepredvídateľnosť jej postupov a rozhodnutí. Nie je ničím neobvyklým, že súdna rada nenavrhne kandidáta na vymenovanie prezidentom SR za sudcu alebo nepreloží sudcu na súd vyššieho stupňa, hoci o inom úspešnom účastníkovi toho istého výberového konania (neraz s nižším poradím) rozhodne kladne a navrhne ho na vymenovanie, resp. ho preloží na súd vyššieho stupňa. Obdobného charakteru je neakceptovanie výberového konania na súd vyššieho stupňa, ak chýbal jeden člen výberovej komisie, pričom pri inom druhovo rovnakom výberovom konaní to nevadí.

Hoci zverejnenie nesúhlasného stanoviska člena súdnej rady s prijatým uznesením nemá žiadny bezprostredný právny následok – nezakladajú, nerušia alebo nemenia sa ním žiadne práva a povinnosti, vo svojich dôsledkoch môže výrazne prispieť k predvídateľnosti rozhodnutí súdnej rady a k vytvoreniu štandardov posudzovania jednotlivých typov návrhov uznesení súdnej rady.

Dôvody odstránenia práva odlišného stanoviska  v dôvodovej správe k návrhu zákona, neskôr uverejneného pod č. 195/2014 Z. z. chýbajú celkom (keďže k takejto zmene zákona prišlo až v NR SR na základe uznesenia č. 922a k spoločnej správe výborov NR SR). To obdobne platí o spoločnej správe výborov č. 922a, venujúcej sa prakticky len obhajobe tajného hlasovania súdnej rady (por. str. 14 – 16 spoločnej správy). Za pozornosť stojí aj to, že novelizácia, ktorá právo na odlišné stanovisko prehlasovaného člena súdnej rady a na jeho zverejnenie zaviedla, bola prijatá v NR SR až po jej vrátení prezidentom. Ten však protiústavnosť tejto úpravy nenamietal (parlamentná tlač 553 V. volebného obdobia NR SR). Následne sa táto novelizácia stala na základe návrhu skupiny 40 poslancov NR SR predmetom konania pred Ústavným súdom SR (ďalej len „ÚS“ alebo ústavný súd“) vo veci sp. zn. Pl. ÚS 2/2012. Ani v tomto konaní však nebola namietaná jej protiústavnosť (resp. nesúlad s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd) a logickým dôsledkom takéhoto stavu bolo nepozastavenie účinnosti príslušnej časti zákona ( uznesenie ÚS uverejnené pod č. 110/2012 Z. z.) a nevyslovenie jej nesúladu s označenými článkami Ústavy (nález ÚS uverejnený pod č. 374/2015 Z. z.).

Argumentácia proti obnoveniu inštitútu odlišného stanoviska sa odvoláva na konštantnú judikatúru ÚS údajne nepripúšťajúcu odôvodnenie uznesenia súdnej rady. Odvoláva sa pritom na jediné senátne rozhodnutie ÚS vo veci odmietnutia ústavnej sťažnosti prof. Mazáka. Zjavne sa tu však zamieňa ústavným súdom konštatovaný nedostatok povinnosti súdnej rady odôvodniť jej rozhodnutie (uznesenie), resp. v príslušnej veci neporušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa neodôvodnením konštatovania súdnej rady, že návrh na voľbu sťažovateľa za kandidáta na sudcu VS EÚ nezískal dostatočný počet hlasov. Podľa nášho názoru ZSS pri námietkach voči inštitútu odlišného stanoviska nerozlišuje  medzi väčšinovým rozhodnutím (uznesením) súdnej rady, predstavujúcim výraz kolektívnej vôle prinajmenšom desiatich členov rady, a odlišným stanoviskom prehlasovaného člena alebo aj viacerých členov súdnej rady (ku ktorému sa jeho autor považujúci väčšinové rozhodnutie za nesprávne v súdnej rade prihlási).

Z uvedených dôvodov navrhujeme ustanovenie § 6 ods. 12 ponechať v navrhovanom znení.

 

  1. S pripomienkou k § 7 ods. 3 a návrhom na doplnenie vety: „predseda súdnej rady alebo poverený člen súdnej rady, ktorý vedie rokovanie súdnej rady rozhoduje o tom, či je možné v priebehu rokovania uskutočňovať obrazové záznamy, obrazové prenosy alebo zvukové prenosy“ súhlasíme a pripájame sa k nej.

 

V Bratislave 29.januára 2017

JUDr. Katarína Javorčíková

prezidentka ZOJ

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť (Host)

    A to aby poznali zákony inak padáka tam nie je ? :D To by tam trebalo dat :D A hlavne východ treba skontrolovať !

  • Hosť (Host)

    " „psychologického posúdenia“ - je potrebné dať podmienku preskúšania každý rok (zdravie nie je na večnosť) , vzhľadom na závažnosť dopadu rozhodnutí !

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Zoj Stanovisko ZOJ k pripomienkam Združenia sudcov Slovenska k návrhu noviel sudcovských zákonov

Kontakt

Občianske združenie
P.O.BOX 112, 840 05 Bratislava
e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Naši partneri