Podrobnosti: Kategória: Úvahy, články, návrhy; Uverejnené 19. september 2018; Prečítané: 759x

Tak trochu inak z konferencie k 15. výročiu súdu

„Najvyšší správny súd 2018 – ako to bolo , je a (možno) bude?“

Elena Berthotyová

sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Foto: Nejvyšší správní soud v Brně

Začiatkom leta nás (spolu s Pavlom Žilinčíkom) oslovil Josef Baxa s prosbou, či by sme neprišli do Brna natočiť krátky rozhovor do dokumentu, ktorý sa pripravoval k výročiu súdu.

Tak sa aj stalo. Samozrejme sme si niečo dopredu pripravili, ale režisér dokumentu nás prekvapil, keď nás priviedol na nádvorie súdu, na ktorom boli akoby dva ostrovčeky. Mali sme si predstaviť, že to sú naše dve krajiny a formou dialógu sme mali z pohľadu našich skúseností porovnať Najvyšší správny súd so slovenským reáliami. Tak sa aj stalo a z pomerne dlhého rozhovoru vybral režisér naozaj to najdôležitejšie, čo sme mali možnosť vidieť v dokumente „Tak trochu iný súd“, ktorý bol premietnutý po konferencii a diskusii s režisérom Janom Foukalom. Dokument mapuje éru jeho budovania a súčasné fungovanie pohľadom jeho sudcov, účastníkov konania i nezvislých pozorovateľov.

Celá konferencia s jedinečným obsadením, obsahom a naozaj priateľskou atmosférou bola streamovaná na webovej stránke súdu. Plenárna miestnosť bola do posledného miesta počas celej konferencie zaplnená.

Bola rozdelená do štyroch panelov. Prvý sa venoval spomienkam tých, ktorí stáli pri zrode Najvyššieho správneho súdu. A tak sme sa od Miloslava Výborného, Pavla Rychetského, Pavla Varvařovského a Elišky Wagnerovej dozvedeli ako sa v prvej ponovembrovej českej Ústave v roku 1992 ocitli ustanovenia o existencii Najvyššieho správneho súdu, prečo k zriadeniu súdu v najbližších rokoch nedošlo a ako zreli dôvody Ústavného súdu ústiace k nálezu o zrušení vtedajšej piatej časti občianskeho súdneho priadku. Ale aj ako (paralelne) vznikala nová koncepcia správneho súdnictva.

Miloslav Výborný zaspomínal, že poslankyňa Anna Reschová údajne jedného dňa v neskorých hodinách pri prejednávaní čl. 91 ústavy pri najvyššom súde navrhla: „ A prečo by sme nemohli mať aj Najvyšší správny súd?“ Zhruba o pol 11 bol tento pozmeňovací návrh prijatý.

Pavel Varvařovský pripomenul, že napriek ústavnému zakotveniu, faktom bolo, že po dlhú dobu Najvyšší správny súd nevznikal a ústavný súd sa začal „hnevať“. Zaspomínal, že v roku 1995 zahraničným kolegom len ťažko vysvetľovali, že ústava hovorí o Senáte a Najvyššom správnom súde, ktoré však v tej dobe ešte neexistovali. Často im odpovedali slovami:“ Nie je, ale bude“.

Pavel Rychetský uviedol, že skutočnosť, že sa v ústave objavila rigidne pomenovaná sústava súdov, považuje za dôležitú ochranu pred vznikom osobitného súdnictva. Slovami Pavla Rychetského: „Tam, kde sa demokracia začína rútiť, prvý krok smeruje voči súdnictvu“. Ústava ČR ako prvá z ich ústav zobrala zákonodarcovi možnosť do štruktúry súdnej sústavy zasiahnuť bežným zákonom, čo považuje za veľmi dôležité. Pavel Rychetský tiež považoval jediný návrh s ktorým nesúhlasila vláda, a to aby sídlom NS súdu bolo Brno, za prozreteľný. Z diskusie vyplynulo, že práve, ale nie len vďaka tomuto návrhu sa mohol súd dostať a aj sa dostal spod „kontroly“ vlády.

Eliška Wagnerová pripomenula, že pri úvahách o podobách správneho súdnictva, ktoré zvažovali, od samého začiatku presadzovala nemecký model správneho súdu. Nemecká alternatíva (správne krajské súdy a nad nimi najvyšší správny súd) sa síce nepodarila presadiť, ale podľa jej názoru: „Je to ten najlepší model, ku ktorému aj tak raz budeme musieť dospieť“.

V druhom paneli, ktorý moderoval Michal Mazanec si po predstavení vlastnej dráhy, ktorá ich priviedla k správnemu súdnictvu sudcovia krajských súdov (Viktor Kučera KS Brno, Věra Šimúnková KS Praha, Jiří Gottwald KS Ostrva a Markéte Lehká KS Ústí nad Labem) vymieňali názory, často aj kritické k NS súdu. Sudkyňa Lehká vyčítala NS súdu, že málo využíva kariérnych sudcov z krajských súdov, stáva sa z neho akademický súd a kritike podrobila aj nie časté pracovné stretnutia sudcov správnych kolégií so sudcami NS súdu.

Josef Baxa priznal, že tých pracovných stretnutí nebolo tak veľa, a že to bude iste výzva pre nové vedenie NS súdu, aby túto požiadavku sudcov naplnil. Oponoval, že pri výbere sudcov často narážajú na neochotu sudcov sa presídliť, nepochybne sa však snažil o to, aby NS súd bol zložený tak z kariérnych sudcov ako aj z odborníkov z akademickej obce a rôznych oblastí verejnej správy a rôznofarebnosť NS súdu je tak dnes iste z jeho zloženia patrná.

V treťom paneli s pracovným názvom „Umelci z Prahy“ debatovali Ivana Janu, Tomáš Nemeček, František Korbel a Ján Čapek o dopadoch rozhodnutí NS súdu na českú spoločnosť. Ján Čapek pripomenul, že český daňový systém vznikol o 10 rokov skôr ako NS súd, dôsledky tejto skutočnosti NS súd rieši dodnes. Ocenil, že NS súd zabezpečuje citlivú, konzistentnú výchovu všetkých relevantných hráčov – poplatníkov, správy a krajských súdov. Podľa neho NS súd posunul český daňový systém o svetelné roky dopredu.

Ivana Janu hovorila o ochrane osobných údajov v oblasti informačných technológií. Podľa nej právo za vývojom informačných technológií ťažko zaostáva. Pokiaľ bol v nedávnej minulosti internet považovaný za veľký demokratizačný nástroj k šíreniu informácií, vďaka čomu vo svete padali autoritatívne vlády, upozornila na to, že dnes je v rovnakej miere využívaný k narušovaniu demokratických procesov. Nebola jediná, ktorá NS súd pochválila, ale špeciálne za rozhodnutie vo veci Ryneš, vyjadrila NS súdu poďakovanie, pretože je podľa nej skvelé a odvážne.

V poslednom paneli, ktorý moderoval Pavel Molek, diskutovali Josef Baxa, Michal Bobek, Kateřina Šimáčková a Martin Weiss najmä o tom, v akej kondícii je české správne súdnictvo v porovnaní s inými štátmi a aké výzvy čakajú české správne súdnictvo v najbližších rokoch a akú úlohu môžu mať tieto súdy v jednotlivých štátoch aj na nadnárodnej úrovni v prebiehajúcich krízach a poruchách spochybňujúcich koncept liberálnej demokracie a vlády práva a ako zabezpečiť, aby správne súdy nezlyhali.

Nestáva sa často, aby sa novinári vyjadrovali pochvalne o sudcoch (na Slovensku už vôbec nie). Ale niet pochýb o tom, že českí kolegovia z NS súdu si uznanie bezpochyby zaslúžia.

Martin Weiss nazval českých sudcov NS súdu aristokratmi, ktorých rozhodnutia sú verejnosťou rešpektované, čo nepochybne podľa jeho názoru má na svedomí jeho vedenie, pretože si vyberá rešpektované osobnosti. NS súdu zaprial, aby si udržal tento trend a nedovolil nikomu zvonku proti vôli zmeniť jeho zloženie. Pretože tie tlaky tu budú. Vyjadril prianie, že NS súd si svoju autoritu v spoločnosti i v budúcnosti udrží.

Kateřina Šimáčková ako bývalá sudkyňa NS súdu, dnes sudkyňa Ústavného súdu Českej republiky popriala NS súdu aby bol aj naďalej efektívny a dôveryhodný. Správne súdy podľa nej nútia štát dodržiavať svoje vlastné pravidlá. Súdy musia mať určitú silu, aby mohli jednotlivca pred štátom efektívne chrániť. Spomenula, že sa nedávno zúčastnila konferencie o deťoch s deťmi a z rozhovoru s nimi zistila, že deti chcú od nás dospelých jediné, aby sme dodržiavali to, čo chceme od nich. Podľa nej deti chcú od nás to, čo chcú ľudia od súdov. Aby sme dodržiavali pravidlá, aby sme boli predvídateľní a aby sme dodržiavali to, čo chceme, aby dodržiavali tí, o ktorých rozhodujeme.

Michal Bobek svoje vystúpenie zahájil poviedkou na tému: „ Súd, kde zajtra znamená včera“ a dokázal, že je tak trochu „Iný právnik“. Auditórium ocenilo jeho zmysel pre humor nie len potleskom, ale aj smiechom. Druhý vstup bol vážnejší. Michal Bobek hľadal odpoveď na otázku, čo môžu urobiť súdy v dnešnej dobe v prebiehajúcich krízach a poruchách spochybňujúcich koncept liberálnej demokracie a vlády práva. Problém nie je podľa neho v inštitúciách a ich nastavení, pretože proces síce môže pomôcť, ale nikdy tu nebude žiadna „božská častica“, ktorá by dokázala zabrániť zlyhaniu. Ide len o barličku ktorá môže pomôcť. V súvislosti so situáciou v Poľsku povedal, že ho najviac zarazilo to justičné ticho. Poľskí kolegovia chodia do Luxemburgu a pýtajú sa, či ich zachráni Európa. Pritom nezaznamenal, že by sa niektorý poľský súd v tejto kritickej dobe podal predbežnú otázku, v ktorej by sa spýtal „jestli to všechno nejak tak jako nehraje“. Väčšinou sa dozvedá, že sudcovia všeobecných súdov sa v Poľsku boja. Tomu vo všeobecnej rovine rozumie, ale systémovo pokiaľ sa v tomto smere nemôžete spoľahnúť na sudcov , pýta sa :„ Na koho sa môžete spoľahnúť?“

Ako zaručiť, aby justícia nezlyhala? Podľa Michala Bobeka odpoveď je jednoduchá: „Nebáť sa a nekradnúť. Udržať si odvahu, kurz a guráž, nebáť sa pýtať a vyžadovať odpovede“.

Pripomenul odvahu sudcu v Anglicku v 17. storočí (Chief Justice Coke), ktorý v prípade Case of Prohibitions povedal, že kráľ je sám viazaný zákonom a tým pádom vôli Parlamentu, čo bolo na Stuartovské Anglicko „hooodne odvážný právní názor“. Na moju neskoršiu mailovú otázku, či sudcu stihol ten najprísnejší trest, mi Michal Bobek odpísal, že sa dožil neuveriteľného veku 82 rokov.

Michal Bobek zaprial českému správnemu súdnictvu do budúcna odvahu a guráž.

Zmienka o justičnom tichu v Poľsku a otázka Michala Mazanca, či je vhodné, aby sudca komentoval, kritizoval hoc aj v napätej situácii dianie v justícii, ma vyprovokovala k reakcii, ktorou som priblížila nedávne dianie v slovenskej justícii, ktoré síce nie je porovnateľné so situáciou v Poľsku, pretože tam došlo k zásahom do nezávislosti súdov zvonku, ale trúfla som urobiť určitú paralelu a možno aj záver z toho, že vďaka malej hŕstke sudcov, ktorí nemlčali, keď bol súdny systém ohrozený zvnútra justície a postavili sa mu na odpor, slovenská justícia dnes nie je („ešte“) v takých problémoch ako poľská.

Priblížila som stručne situáciu, keď sa sudcovia- kritici vnútorných pomerov na Slovensku ocitli v likvidačných disciplinárnych konaniach, ktoré mali za cieľ sa ich zbaviť a zastrašiť ostatných sudcov. Justičné ticho našťastie na Slovensku nezavládlo, ale aj my sme si museli vyriešiť dilemu, či sa aj naďalej prihovárať k verejnosti len cez rozhodnutia alebo postaviť sa otvorene na obranu svojich kolegov, pretože tu nešlo len o nich, išlo o justíciu ako celok a dôveru verejnosti v inštitúciu a v nás.

Pavel Rychetský na to zareagoval slovami: „je možné, že to, čo má slovenská justícia za sebou, má ta česká len pred sebou.“ Na moju poklonu českému NS súdu, ku ktorému som priznala, vzhliadame ako ku staršiemu bratovi, Pavel Rychetský poznamenal: „Stejně tak jsme ale i my kdysi vzhlíželi k polské a maďarské justici“.

Ján Passer uzavrel diskusiu úvahou o tom, že existencia NS súdu nie je samozrejmosťou a nie je ani isté, či sa tu za pár rokov stretneme, a preto NS súdu poďakoval.

Konferenciu ukončil Josef Baxa prianím pre sudcov a NS súdu. Poprial im hlavne odvahu a aby bol naďalej súdom do nepohody. „Snahy zasahovať do nezávislosti justície budú i v budúcnosti, je však dôležité, aby pre tieto kroky, politici na súdoch nenachádzali spojencov“.

Týmito varovnými slovami ukončil konferenciu jeho prvý predseda Josef Baxa, ktorý stál na čele NS súdu od jeho vzniku a s pokorou sa vracia do úlohy radového sudcu.

Cestou domov sme s Pavlom Žilinčíkom (tiež členom súdnej rady) hovorili nie len o dojmoch z konferencie, ale aj o situácii u nás, v našej súdnej rade. Odchádzame často z nej „porazení“ názorom väčšiny a občas sa pýtame, či to má zmysel.

Nie sme si síce istí, či slovenskí sudcovia budú disponovať dostatkom odvahy v časoch nepohody, ktoré nás (podobne ako zasiahli Maďarsko a Poľsko) zrejme čakajú, ale sme si istí, že o inštitúcie treba „bojovať“, pretože nám pomáhajú zachovávať si mravnosť. „Ony potrebujú našu pomoc. Inštitúcie sa samy neubránia. Ak ich nebudeme brániť, padnú jedna po druhej.“..... (Timothy Snyder, O tyranii, Dvadsať ponaučení z 20. storočia).