Kritická úvaha Výber slovenských kandidátov na sudcov medzinárodných súdov

Karikatúra: Shooty (denník N)

Aktuálne odmietnutie Radoslava Procházku ako kandidáta na post sudcu Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej len “VSEÚ”) tzv. poradným výborom 255 (vysvetlenie viď nižšie v texte, pre účely tohto článku ďalej označovaný ako “Výbor 255”) poukazuje jednoznačne na to aký hlboký a vážný problém má Slovenská republika s obsadzovaním medzinárodných súdnych postov. Slovenská republika v tejto oblasti utŕžila veľkú medzinárodnú hanbu a nie je to žiaľ po prvý krát.

 

Predkladaný článok[1] predstavuje kritickú úvahu na tému obsadzovania postov v európskych súdnych orgánoch Slovenskou republikou. Táto problematika je pomerne obsiahla a do veľkej miery širšej laickej verejnosti neznáma (pre širokú verejnosť aj abstraktná čo vyplýva z povahy európskych súdov a ich rozhodovacej praxe). Účelom článku je podnietiť verejnú debatu na túto tému, čo je určite legitímna otázka najmä v kontexte doterajšieho priebehu výberu kandidátov ako uvidíme v samotnom článku. Článok nie je cielenou kritikou alebo vyzdvihovaním konkrétneho kandidáta ale kritickým popisom stavu, ktorý v tejto oblasti v Slovenskej republike prevláda.  Samozrejme z hľadiska celistvosti informácií sa uvádzajú konkrétne mená a okolnosti, ktoré sú verejne známe a overiteľné. Pre úplnosť je popísaný priebeh voľby kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len “ESĽP”) a VSEÚ. Konkrétne závery si  môžu urobiť čitatelia sami.  Pre účely ďalšieho posúdenia je preto vhodné začať malým poohliadnutím do histórie.

Československá republika (resp. Československá socialistická republika) bola pred rokom 1989 členom viacerých medzinárodných orgánov. Jednak to boli orgány resp. zoskupenia vtedajšieho socialistického bloku ako napr. Rada vzájomnej hospodárskej pomoci ale aj medzinárodné organizácie ako Organizácia spojených národov. Československo samozrejme malo v medzinárodných orgánoch a organizáciach svojich zástupcov, ktorými boli v období po roku 1948 kariérni socialistickí diplomati (toto označenie nie je správne vnímať len negatívne).[2] V období rokov 1948-1990  malo Československo len minimum zástupcov v medzinárodných súdnych orgánoch. Po roku 1948 prišlo na území vtedajšej Československej republiky v značnej miere k likvidácií starých osvedčených prvorepublikových diplomatov, ktorým boli vyčítané najrozličnejšie pochybenia voči vtedajšiemu socialistickému zriadeniu. Do veľkej miery boli takto mnohí skúsení diplomati eliminovaní z pôsobenia v medzinárodných štruktúrach, ktorých bolo Československo do roku 1989 členom. Pôsobenie vo vtedajších diplomatických a zahraničných službách bolo možné len s čistým kádrovým profilom. Tým však nemožno povedať, že vtedajší diplomati a osoby pôsobiace v zahraničí v mene Československa boli nekvalifikovaní, ich pôsobenie a úlohy však samozrejme boli poznamenané dobou v ktorej pôsobili.

 

Po politicko-spoločenských zmenách v roku 1989 sa situácia začala meniť. Stranícka príslušnosť a dobrý kádrový profil prestali byť požiadavkou na pôsobenie v zahraničnej službe. Československá federatívna republika sa stala členom Rady Európy v roku 1991, Slovenská republika ako jeden z nástupníckych štátov sa stala členom Rady Európy 30.6.1993. Okrem iného tak vznikla potreba obsadenia ďalších diplomatických postov a postu sudcu na ESĽP v Štrasburgu a po roku 2004 aj v na pôde súdov Európskej únie. Pre úplnosť je vhodné poznamenať, že problematika výberu sudcov na medzinárodné súdne posty sa týka len tzv. “nárokových súdov”, t.j. súdov, kde miesto sudcu prináleží členskej krajine na základe medzinárodnej zmluvy. Existuje totiž aj kategória súdov, kde súdne posty (miesta sudcov) neprináležia konkrétnemu štátu ale geografickej národnej skupine – to je napríklad prípad Medzinárodného trestného súdu. V prípade tzv. “nárokových” súdnych postov hovoríme v zásade o Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu a tzv. luxemburských súdoch.  V tomto kontexte je tiež potrebné zdôrazniť, že slovenský sudca –  NEZASTUPUJE na ESĽP alebo v Luxemburgu Slovenskú republiku ako je niekedy mylne aj v médiach prezentované!!! Je zvolený ako slovenský kandidát/ka ale pri rozhodovaní musí byť úplne nezávislý.  Tu je potrebné opäť urobiť krátky a stručný výklad:

 

ESĽP je zriadený od roku 1959 pri Rade Európy v Štrasburgu. Je súdnou inštanciou, ktorej úlohou je dohliadať na dodržiavanie práv garantovaných Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len “Dohovor”) Dohovorom v konaní pred vnútroštátnymi súdmi členských štátov Rady Európy. Na ESĽP sa môžu obrátiť individuálni sťažovatelia (ako aj jednotlivé členské štáty) v prípade, ak sa domnievajú že ich práva garantované Dohovorom boli vo vnútroštátnom konaní porušené. ESĽP nikdy nerozhoduje o merite veci (t.j. napríklad o tom, či konkrétna osoba má byť odsúdená resp. jej odsúdenie vyslovené domovskými súdmi ESĽP potvrdené) ale posudzuje konanie ako celok vo svetle Dohovoru (napríklad či boli dodržané záruky spravodlivého súdneho procesu a pod.). Z radov laickej verejnosti je často počuť vetu “poženiem to až do Štrasburgu”, ktorá vyplýva z nedostatočnej znalosti veci.

 

Od ESĽP je potrebné rozlišovať tzv. luxemburské súdy. Ide o súdy, ktoré boli postupne zriadené v rámci vtedajšieho Európských hospodárských spoločenstiev, ktoré boli predchodcom dnešnej Európskej únie. V súčasnosti sú na pôde Európskej únie zriadené tri súdne inštancie, a to: Súdny dvor (predtým Európsky súdny dvor), Všeobecný súd (predtým Súd prvého stupňa) a Súd pre verejnú službu. Úloha týchto súdnych inštancií je diametrálne odlišná od pôsobenia ESĽP. V prvom rade je potrebné uviesť, že prístup individuálnych sťažovateľov (fyzickým alebo právnických osôb) je značne obmedzený, pre určité druhy konania (napr. konanie o prejudiciálnej otázke) je úplne vylúčený. Základom pre rozhodovaciu prax ESĽP je Dohovor zatiaľ čo základom pre rozhodovaciu prax luxemburských súdov je právo Európskej únie. Pre účely tohto článku je potrebné urobiť takýto krátky exkurz pre bežného čitateľa, ktorý sa môže pochopiteľne v jednotlivých inštitúciach a ich úlohách trochu strácať.

 

Európsky súd pre ľudské práva, resp. nekonečný príbeh jednej voľby

 

Prvým a jediným československým a tiež prvým slovenským sudcom ESĽP bol od roku 1992 resp. 1993 JUDr. Bohumil Repík, skúsený právnik, povojnový absolvent Lycée Carnot v Dijone, ktorý sa aj v čase socializmu zaoberal problematikou ochrany ľudských práv (osobitne v trestnom konaní) čo bolo vtedy výnimočné.[3] Na tento post bol navrhnutý vtedajším Federálnym zhromaždením ČSFR a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy ho do tejto funkcie zvolilo. Vtedajší ESĽP nebol stály súd, sudcovia sa nemuseli trvalo zdržiavať v Štrasburgu ale za výkonom funkcie dochádzali v určitých časových intervaloch. Štrasburským súdny systém bol v tom čase (až do nadobudnutia účinnosti 11. Protokolu k Dohovoru) v zásade dvojinštančný – sťažnosti posudzovala najprv Európska komisia pre ľudské práva kde pôsobil ďalší známy a eurodovaný slovenský právnik Daniel Šváby a až pri splnení určitých kritérií sa prípady dostávali pred ESĽP. Mandát sudcu Repíka uplynul v roku 1998. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v júni 1998[4] zvolilo do funkcie Vieru Strážnickú ktorá prednášala tri desaťročia medzinárodné právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, po roku 1989 bola vymenovaná ako jediná žena za sudkyňu Ústavného súdu ČSFR a pred svojim zvolením na post sudkyne ESĽP pôsobila v rokoch 1994 – 1998 ako mimoriadna a splnomocnená veľvyslankyňa Slovenskej republiky pri Rade Európy. Mandát sudkyne Strážnickej sa skončil 30.10.2004.

 

Pri voľbe nového sudcu, ktorý mal nahradiť sudkyňu Strážnickú sa prvýkrát objavila skutočnosť, že Slovenská republika začala mať problém s predkladaním kandidátskej listiny.

 

V zmysle článku 141a ods. 4 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky predkladá Súdna rada Slovenskej repuliky vláde Slovenskej republiky návrhy kandidátov na sudcov, ktorí by mali pôsobiť za Slovenskú republiku v medzinárodných súdnych orgánoch. Konkrétny vnútroštátny postup upravuje zákon č. 185/2002 Z.z. o Súdnej rade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

 

Mandát vtedajšej sudkyne Strážnickej sa končil 30.10.2014. Súdna rada navrhla dňa 10.2.2004 vláde SR troch kandidátov – Jána Drgonca, Imricha Feketeho a Jána Šikutu. Vláda SR tento návrh uznesením zo dňa 12.2.2004 schválila napriek tomu, že požiadavky Rady Európy výslovne vyžadujú aby na kandidátskej listine boli zastúpené obidve pohlavia. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy následne dňa 27.2.2004 kandidátnu listinu vláde Slovenskej republiky vrátilo práve z dôvodu nedodržania požiadavky zastúpenia oboch pohlaví.[5] Následne Súdna rada dňa 14.6.2004 navrhla Jána Drgonca, Soňu Smolovú a Jána Šikutu ako ďalších kandidátov, vláda SR dňa 23.6.2004 túto kandidátnu listinu schválila a Parlamentné zhromaždenie Rady Európy zvolilo za sudcu ESĽP Jána Šikutu s účinnosťou od 1.11.2004. 6-ročný mandát sudcu Šikutu mal uplynúť 30.10.2010, Súdna rada navrhla ako kandidátov 7.12.2009 Maricu Pirošíkovú, Jána Drgonca a Jána Šikutu za kandidátov na sudcu ESĽP, vláda SR tento návrh schválila 16.12.2009. Tu je však potrebné uviesť, že o tejto kandidátnej listine de iure Parlamentné zhromaždenie Rady Európy nerokovalo nakoľko nadobudol účinnosť Protokol č. 14 k Dohovoru na základe ktorého sa predĺžil mandát sudcov z pôvodných 6 na 9 rokov. Mandát sudcu Šikutu sa tak automaticky predĺžil na obdobie 9 rokov čiže do 30.10.2013.

 

Z doterajšej chronológie je vidno, že problém s kandidátskou listinou nastal už pri voľbe vo februári 2004 kedy v rozpore s požiadavkami Rady Európy bola predložená kandidátska listina, ktorá nespĺňala jednu zo základných požiadaviek, napriek tomu, že výberového konania v Súdnej rade sa zúčastnilo viacero žien, vrátane vtedajšej sudkyne Strážnickej.

 

Pre úplnosť treba stručne uviesť aký postup predchádza zvoleniu sudcu ESĽP. Po predložení kandidátskej listiny vo voľbe Súdnej rady, ktorá zvolí troch kandidátov a jej odsúhlasení vládou SR sa kandidátska listina predkladá v Štrasburgu dvom osobitným orgánom. V prvom rade je to tzv. Panel (ktorému aktuálne predsedá bývalý prezident ESĽP, Jean-Paul Costa). Panel je orgánom zriadeným Výborom ministrov Rady Európy (čo je exekutíva Rady Európy) a jeho úlohou je radiť exekutívam, čiže vládam členských štátov taka by boli zabezpečení kvalitní a kvalifikovaní kandidáti. Závery resp. stanoviská Panelu nie sú verejné, je však asi namieste položiť si otázku aké mohli byť tieto stanoviská resp. ako sa k nim Slovenská republika postavila keď došlo k opakovanému odmietaniu našich kandidátskych listín (viď chronológia uvedené nižšie). Po posúdení Panelom sa listina predkladá Výboru pre výber sudcov (ďalej len “Výbor”). Výbor je orgánom Parlamentného zhromaždenia Rady Európy a pozostáva z vybraných členov Parlamentného zhromaždenia teda poslancov. Kandidáti sa prezentujú pred Výborom a Výbor vydáva odporúčania Parlamentnému zhromaždeniu. Tieto odporúčania môžu byť v zásade dvojakého charakteru i) zoznam kandidátov prijať a odporučiť jedného z kandidátov na sudcu ii) zoznam odmietnuť.

 

Deväťročný mandát sudcu Šikutu uplynul 30.10.2013. Výber kandidátov na jeho nástupcu bol však minimálne neštandardný ak nie rovno neprofesionálny. Je minimálne zaujímavé, že na oficiálnej webovej stránke Súdnej rady absentujú tieto informácie, ktoré by boli chronologicky zoradené, hoci informácie z roku 2004 a 2009 chronologicky zverejnené sú[6]. Pozrime sa teraz detailnejšie ako prebiehal proces výberu.

 

Podpredsedníčka Súdnej rady ešte v novembri 2012 vyhlásil a voľby kandidátov na sudcu ESĽP. Bolo navrhnutých 7 kandidátov, Ján Drgonec, Marek Tomašovič, Marica Pirošíková, Juraj Babjak, Miroslav Gavalec, Alena Poláčková a Jana Zemková.

 

Dňa 22.1.2013 boli za kandidátov zvolení Marica Pirošíková (v tom čase 36 ročná, zástupkyňa SR pred ESĽP), Ján Drgonec (sudca, v tom čase 60 ročný) a Marek Tomašovič (v tom čase 40 ročný, prokurátor).

 

Parlamentné zhromaždenie odmietlo túto kandidátsku listinu 12 júna 2013.[7] Kandidátov na sudcu za Litvu a Island Parlamentné zhromaždenie zvolilo, pokiaľ išlo o kandidátov na sudcu za Slovenskú republiku, Podvýbor pre výber sudcov výslovne uviedol nedostatočnú kvalifikovanosť (“as the candidates are not sufficiently qualified”) a preto odporučil Parlamentnému zhromaždeniu odmietnuť tento zoznam a požiadať Slovenskú republiku o predloženie nového zoznamu. Kandidátska listina tak bola odmietnutá.

 

Súdna rada stanovila ďalší termín voľby kandidátov na September 2013. Táto prezentácia kandidátov a ich voľba sa mala udiať 24.9.2013 na zasadnutí Súdnej rady na Teplom Vrchu, kandidáti však boli iba dvaja – sudca Juraj Babjak a sudkyňa Alena Poláčková, ktorá sa však neskôr kanidatúry vzdala. Po predchádzajúcom odmienutí listiny (12.júna 2013) sa totiž nemohli uchádzať pôvodní kandidáti hneď v ďalšej voľbe ale iba v prípade, ak by voľba na Teplom Vrchu nebola úspešná. Ďalší termín na voľbu kandidátov   na sudcu ESĽP bol stanovený na November 2013 (konkrétne 28.11.2013, lehota na navrhovanie kandidátov bola 8.11.2013), dňa 28.11.2013 čiže deň termín voľby bola voľba posunutá na 2.12.2013. Súdna rada na svojom zasadnutí zvolila za kandidátov Maricu Pirošíkovú, Andreu Kriškovú (sudkyňa Okresného súdu Bratislava III, 40 rokov) a Ondreja Laciaka (33 rokov!, prodekan PF UK).

 

Výbor pre výber sudcov ESĽP jednohlasne odporúčal odmietnuť takto navrhnutú kandidátsku listinu z dovôdu, že “po detailnom preskúmaní Podvýbor dospel k záveru, že títo traja kandidáti nejavia mať náležitú profesionálnu skúsenosť a reputáciu aby spĺňali kritéria člnáku 21 ods. 1 Dohovoru”[8]. Kandidátska listina bola následne opäť odmietnutá.

 

V poradí ďalšia, už tretia voľba kandidátov prebehla v roku 2014. V priebehu roku kandidovali na postu sudcu ESĽP Peter Kresák, Alena Poláčková, Ladislav Duditš, Zuzana Dlugošová, Peter Paluda a Juraj Babjak. Súdna rada na svojom zasadnutí 1.12.2014 zvolila dvoch kandidátov, a to Zuzanu Dlugošovú a Ladislava Duditša. Ani v opakovanej voľbe sa nepodarilo zvoliť tretieho kandidáta preto bolo potrebné uskutočniť druhé kolo voľby. Termín druhého kola voľby bol stanovený na 26.1.2015. Dňa 29.12.2014 ohlásil svoju kandidatúru Ján Mazák. Súdna rada na svojom zasadnutí dňa 26.1.2015 zvolila Jána Mazáka ako tretieho kandidáta na sudcu ESĽP. Vláda Slovenskej republiky na svojom zasadnutí však neschválila kandidátsku listinu v zložení Zuzana Dlugošová, Ladislav Duditš a Ján Mazák.[9] Ako dôvod uviedla, že kandidátska listina je nevyvážená a jeden z kandidátov je príliš silný. Ján Mazák napadol rozhodnutie vlády o odmietnutí resp. neschválení kandidátskej listiny  na Ústavnom súde a zároveň požiadal Ústavný súd o vydanie predbežného opatrenia, ktorým by došlo k zablokovaniu novej voľby kandidátov.[10] Takéto predbežné opatrenie Ústavný súd nevydal a v sťažnosť odmietol.[11]

 

V apríli 2015 (13.4.2015) Súdna rada zvolila kandidátsku listinu v zložení: Zuzana Dlugošova (39 rokov, právnička na veľvyslanectve USA v Bratislave), Alena Poláčková (sudkyňa Najvyššieho súdu SR) a Ladislav Duditš (sudca Krajského súdu v Košiciach ako kandidátov na sudcu ESĽP, vláda tento návrh dňa 22.4.2015 schválila a Parlamentné zhromaždenie dňa 29.9.2015 zvolilo za sudkyňu ESĽP Alenu Poláčkovú na obdobie 9 rokov.

 

Toľko ku chronológii. Pozrime sa teraz bližšie na to, prečo tento postup možno považovať za neprofesionálny, do značnej miery z diplomatického hľadiska a reputácie Slovenskej republiky na medzinárodnej úrovni ako škandalózny.

 

Kritéria na sudcu ESĽP sú uvedené v článku 21 ods. 1 Dohovoru, ktorý stanovuje, že sudcovia musia mať vysoký morálny charakter a spĺnať podmienky pre výkon vysokých súdnych funckcií alebo byť uznávanými právnikmi. Požiadavka na vykon vysokých súdnych funkcií je štrasburskými orgánmi interpretovaná tak, že kandidát na sudcu musí byť vo svojej domovskej krajine zvoliteľný do najvyšších súdnych funkcií. Dolná veková hranica pre kandidátov nie je stanovená, odvíja sa však práve od tejto požiadavky. Len sotva si možno predstaviť absolventa právnickej fakulty s pár ročnou praxou ako vhodného kandidáta na sudcu ESĽP, ktorý by mohol spĺňať tieto kritéria.

 

Pozornému čitateľovi určite neujde, že tak v procese výberu kandidátov v roku 2004 ako aj v procese výberu 2013-2015 sa i) určité mená opakovane objavovali na kandidátskej listine a/alebo ii) niektorí kandidáti zjavne a už na prvý pohľad nemohli spĺňať podmienky zvoliteľnosti do najvyšších súdnych funkcií v Slovenskej republike z dôvodu nízkeho veku v čase kandidatúry. Je len v rovine domienok prečo sa takéto mená objavovali opakovane na predložených kandidátskych listinách…..

 

Opakované odmietnutie kandidátskych listín kedy Podvýbor výslovne konštatoval nedostatočnú kvalifikovanosť kandidátov nebránilo Slovenskej republike aby predložila kandidátsku listinu s niektorými rovnakými menami znovu štrasburským orgánom, pričom bolo viac než pravdepodobné, že dôjde k opakovanému odmietnutiu.

 

Je preto viac než na mieste položiť si otázku prečo sa tak na slovenskej pôde stalo? Prečo Slovenská republika predkladá kandidátov na sudcu ESĽP, ktorí už boli napríklad raz odmietnutí en bloc, napriek tomu však Slovenská republika takýchto kandidátov poslala do boja znova…..Vysvetlenia môžu byť rôzne, ťažko je však ubrániť sa dojmu, že niektorým kandidátom bolo možno “prisľúbené” miesto sudcu a preto sa s vervou o neho uchádzali opakovane. Kým na slovenskej pôde existovala možno aká taká šanca si vec “ošetriť” (hlasovanie v Súdnej rade je tajné), na európskej úrovni, najmä pred Výborom je potrebné sa prezentovať osobne[12] a nejaké domáce “kamarádšafty” žiadnemu z kandidátov nepomôžu, práve naopak.

 

Postup voľby sudcov na tzv. luxemburské súdy je trochu odlišný od postupu pri voľbe kandidátov na sudcu ESĽP. Spoločným menovateľom na domácej úrovni je však určite skutočnosť, že musí prejsť voľbou v Súdnej rade. Kým v prípade kandidátov na štrasburský súd sa predkladajú traja víťazní kandidáti, v prípade Všeobecného súdu sa predkladá kandidát jeden. Ďalším spoločným prvkom je skutočnosť, že víťaz (víťazi) voľby v Súdnej rade sa nestávajú automaticky sudcami danej inštitúcie, pred samotným hlasovaním (vymenovaním) prechádzajú ešte ďalším výberovým procesom, v prípade štrasburských kandidátov je to podvýbor pre výbor sudcov, v prípade Všeobecného súdu je to už v úvode spomínaný Výbor 255 (nazvaný podľa článku 255 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Ide prakticky o interview (nie úplne nepodobné pohovoru s ktorými sa môžu stretnúť uchádzači v súkromnej sfére) kde je vlastne kandidát preverovaný po odbornej ale čiastočne i osobnostnej stránke.  “Výhra” na domácej pôde tak ešte žiadnemu z kandidátov negarantuje, že bude zvoleným za sudcu ESĽP Parlamentným zhromaždením Rady Európy resp. za sudcu Všeobecného súdu.

 

 

Príklad výberu kandidátov na sudcu ESĽP na vnútroštátnej úrovni bol zvolený úmyselne ako príklad nesprávneho postupu slovenských orgánov, najmä nie však výlučne Súdnej rady a vlády Slovenskej republiky. Téma výberu sudcov na ESĽP v širšom kontexte je však stale aktuálna keďže Slovenská republika navrhla ako kandidáta na post sudcu VSEÚ Radoslava Procházku. Zvoleniu Radoslava Procházku ako kandidáta však predchádzali pomerne zvláštne okolnosti. Pôvodný termín na predkladanie kandidatúry do Súdnej rady bol stanovený na 12.8.2016. Predsedníčka Súdnej rady však predĺžila tento termín na deň 15.8.2016. Dňa 13.8.2016 sa konal snem strany Sieť, ktorej bol Radoslav Procházka v tom čase predsedom. Na tomto sneme Radoslav Procházka oznámil, že nebude kandidovať na post predsedu strany a o dva dni neskôr t.j. 15.8.2016 ohlásil svoju kandidatúru na postu sudcu VSEÚ!  Radoslava Procházku navrhla ako kandidáta Slovenská advokátska komora prostredníctvom jej zástupcu Súdnej rade. Slovenská republika predložila tohto kandidáta po jeho zvolení v Súdnej rade príslušným orgánom v Luxemburgu. Viaceré kritické hlasy tak zo strany odbornej verejnosti ako aj niektorých politických oponentov[13]  začali spochybňovať morálnu a osobnostnú pripravenosť Radoslava Procházku na funkciu sudcu.  Ako ďalšiu zaujímavosť ešte treba uviesť, že na tom istom zasadnutí Súdnej rady boli zvolení na post ad hoc sudcu ESĽP   Ondrej Laciak a Tomáš Ľalík. Kandidát Ondrej Laciak sa zasadnutia Súdnej rady ani nezúčastnil a ospravedlnil sa, pričom požiadal o vypočutie na ďalšom zasadnutí. Napriek tomu voľba prebehla …..Zápisnica z tohto zasadnutia je k dispozícii tu.[14] Je zaujímavé povšimnúť si, že aj na postu ad hoc sudcu sa objavilo opäť meno s ktorým sme sa mohli už stretnúť na jednej z odmietnutých kandidátskych listín…….navyše dôvod odmietnutia vtedy predložných troch kandidátov kde sa určité mená objavovali v chronológii opakovane bol síce diplomaticky ale dostatočne jasne uvedený. Je preto zarážajúce, že došlo opäť k navrhnutiu jedného kandidáta na post ad hoc sudcu ESĽP, napriek jeho výslovnému odmietnutiu ako kandidáta na sudcu ESĽP v minulosti. Určite takýto postup nerobí dobrú reputáciu slovenským orgánom na medzinárodnej úrovni.

    

Meno Radoslava Procházku bolo určite prekvapením (nielen) pre odbornú verejnosť. Žiaľ, jeho pôsobenie v politike od určitého času a najmä od parlamentných volieb 2016 dávalo tušiť, že s osobnostnými predpokladmi kladenými na výkon funkcie sudcu to nemusí byť vôbec take ružové. Pokiaľ ide o posudzovanie určitej morálnej integrity, kandidát na takúto funkciu (ostatne malo by to platiť rovnako aj na pozíciu funkciu vnútroštátneho sudcu na súde ktoréhokoľvek stupňa) by sa nemal v minulosti dopúšťať alebo byť vedome zapojený (či už v osobnom alebo profesionálnom živote) takých činností resp. vecí , ktoré by mohli slúžiť na jeho neskoršiu kompromitáciu. V prípade pána Procházku je toto určite spochybnené. Kritika voči kandidátovi smerovala práve k jeho osobnostným predpokladom. Navyše, kandidát (mal) resp. má proklamovaný finančno-politický úver (ako sám uviedol) čo môže vyvolávať oprávnené pochybnosti o nezávislosti takéhoto kandidáta.

 

Výbor 255 pred ktorým kandidát absolvuje interview si vyžiadal – zrejme aj na základe medializovaných informácií – ďalšie podklady k osobe kandidáta. Išlo najmä o úplný záznam a doslovný prepis rozhovoru s Igorom Matovičom ako aj original a preklad rozhodnutia o zastavení trestného stíhania v tomto prípade kde sa riešilo podozrenie z prípravy spáchania trestného činu krátenia dane. Výbor 255 poskytol Súdnej rade aj samotnému kandidátovi krátke lehoty čo mohlo byť tiež určitou indikáciou pre predloženého kandidáta.

 

Vo svetle uvádzaných okolností t.j. náhla zmena termínu na predkladanie kandidatúry, následný snem strany, nekandidovanie Radoslava Procházku na funkciu predsedu strany, následné ohlásenie kandidatúry tak naozaj vyvolávali legitímne pochybnosti vo vzťahu ku kandidatúre Radoslava Procházku. Kým odborná stránka nebola v zásade spochybňovaná, osobnostná stránka vo svetle známych informácií spochybnená/spochybniteľná bola.

 

Výbor 255 dňa 12.12.2016 odmietol Radoslava Procházku ako kandidáta na post sudcu Všeobecného súdu Európskej únie.[15]  Je možné konštatovať, že najmä pre ľudí ktorí sa pohybujú v luxemburskom prostredí nie je zrejme takýto záver Výboru 255 úplným prekvapením, rovnako tak ako pre časť odbornej verejnosti na Slovensku. Tých “varovných” signálov, že kandidatúra nemusí byť úspešná bolo viac.  Nepochybne je tak možné vnímať aj samotnú žiadosť, ktorú adresoval Výbor 255 Súdnej rade o poskytnutie záznamov.

  

 

Z doteraz uvedeného je zrejmé, že Slovenská republika má problémy s obsadzovaním postov na medzinárodných súdoch. Prečo je to tak? Uspokojiť sa s povrchným konštatovaním “nejsou lidi” by bolo nezodpovedné. Časť generácie právnikov pôsobiacich pred rokom 1989 nebola možno odborne a jazykovo pripravená na zastávanie takýchto postov. Aj tí ktorí by ešte prichádzali dnes do úvahy – pokiaľ hovoríme o ESĽP – kde v zmysle článku 23 ods. 2 Dohovoru je zavedený vekový cenzus 70 rokov – sa pomaly blížia k tomuto veku, resp. počas pôsobenia na ESĽP by tento vek dosiahli čo znamená zánik funkcie sudcu. Štrasburskými orgánmi je uprednostňované aby sudca ESĽP mal možnosť slúžiť celý mandát.

 

Generácia právnikov, ktorí začali svoju kariéru krátko po roku 1989 by už v zásade mala byť jazykovo lepšie pripravená, mnohí sa venujú problematike ľudských práv alebo komunitárnemu právu aktívne v praxi a mohli by prípadne prichádzať do úvahy ako potencionálni kandidáti. Určitý nezáujem tejto skupiny ľudí môže prameniť z viacerých dôvodov, niektorí sú napríklad úspešní v súkromnej praxi a nemajú záujem túto oblasť opustiť. Povedzme si však na rovinu, že faktorom ktorý môže ovplyvňovať ich nezáujem je aj vnútroštátny proces výberu, ktorý môže vzbudzovať odôvodnené pochybnosti o tom, či sú vyberaní naozaj kandidáti len na základe ich odbornosti alebo aj na základe iných, neznámych, kritérií ……

 

Potom je tu ešte tretia generácia právnikov, vekovo približne medzi 30-40 rokov, z ktorých sú mnohí erudovaní, získali alebo získavajú skúsenosti v zahraničí (či už na akademickej pôde a/alebo v súkromnom sektore) a sú aj dobre jazykovo vybavení. Pri tejto skupine však práve limitujúcim faktorom môže byť ich nízky vek na to aby boli predložení ako kandidáti (hoci ako sme videli v chronológii volieb v Súdnej rade, takéto prípady sa vyskytli a kandidátska listina bola vrátená). Aj u tejto skupiny ľudí môže pretrvávať pochybnosť o férovej súťaži pri výbere na vnútroštátnej úrovni (a preto nemajú záujem ohlásiť kandidatúru), obzvlášť pokiaľ ide o ľudí ktorí pôsobia v zahraničí a sú vzdialení niektorým, niekedy možno by sa zdalo až obskúrnym, slovenským reáliám….. Dojem, že pri výbere a voľbe kandidátov na vnútroštátnej úrovni sú zohľadňované aj iné kritéria len ako odborné (napr. politické?) môže byť umocnený aj tým, že kandidát sa nemôže prihlásiť do voľby v Súdnej rade sám ale musí byť navrhnutý niektorým zo subjektov akým je napr. Slovenská advokátska komora.

 

Ako ďalej?

 

Príklad výberu kandidátov tak na sudcu ESĽP ako aj na VSEÚ je zvolený zámerne. Ukazuje dosť presvedčivo ako by to s výberom kandidátov do medzinárodných súdnych orgánov určite nemalo vyzerať nemalo vyzerať. Hoci pre bežného človeka je táto téma naozaj vzdialená, je potrebné mať na pamäti, že opakované odmietnutia našich kandidátov v Štrasburgu ako aj aktuálne odmietnutie kandidáta na sudcu VSEÚ spôsobili hanbu Slovenskej republike a tieto veci sú zvlášť citlivo vnímané v určitých kruhoch. Slovenská republika a jej orgány zodpovedné za výber kandidátov by mali k týmto otázkam pristupovať v budúcnosti maximálne zodpovedne. Okolnosti zvolenia Radoslava Procházku ako kandidáta, skutočnosti ktoré mu predchádzali a najmä jeho aktuálne odmietnutie tento názor v plnej miere len potvrdzujú.  Nebolo by správne povedať, že by na Slovensku neboli vhodní, odborne aj osobnostne erudovaní kandidáti, ktorí by sa mohli o tieto posty zaujímať. Je však absolutne nevyhnutné aby mali férovú možnosť sa prezentovať a aby zodpovedné orgány zohľadňovali výlučne odborné a žiadne iné hľadiská. Pokiaľ ide o osobnostné kritériá, tieto by mali byť tiež brané do úvahy už v procese voľby, samozrejme, že nemá ísť o “kádrovací proces” ale ak existujú  - tak ako sa to ukázalo v prípade Radoslava Procházku – verejne známe informácie, ktoré spochybňujú osobnostné predpoklady, mali by byť samozrejme brané do úvahy. Zároveň by zodpovedné orgány nemali umožniť účasť kandidátov, ktorí zjavne nespĺňajú kritériá na ten-ktorý post, resp. členovia týchto orgánov by túto skutočnosť mali – ako skutoční profesionáli – zohľadniť pri svojom rozhodovaní.

 

Autor si v tejto súvislosti dovolí predložiť pár úvah, ktoré by mohli smerovať z zlepšeniu daného stavu.

 

Po prvé, mal by už v procese podávania prihlášok existovať filtrovací mechanizmus, ktorý by výlučil záujemcov, ktorí zjavne nespĺňajú niektoré z požadovaných kritérií napr. vek alebo zjavne nepostačujúca publikačná, prednášková alebo iná akademická činnosť. Iné kritériá je možné posudzovať až na základe vypočutia kandidátov ale splnenie vekovej požiadavky nevyžaduje ďalšie osobitné posudzovanie. Súdna rada by mala upozorniť aj orgány, ktoré navrhujú kandidátov (podľa stavu platného dnes) aby sa vyvarovali predkladaniu návrhov na kandidátov.

 

Je na mieste položiť si otázku či by nebolo vhodné umožniť aj individuálnu kandidatúru t.j. že by sa kandidát mohol prihlásiť aj sám a nebol by navrhnutý niektorým z orgánov, ktoré to majú dnes v kompetencii. Tu by sa samozrejme takisto musel uplatniť filtračný mechanizmus.

 

Ako ďalší krok by sa autorovi javilo pozitívne ak by v prípade pochybností o niektorom kritériu na kandidáta Súdna rada oslovila príslušné orgány v zahraničí do ktorých kompetencie spadá voľba kandidátov so žiadosťou o výklad resp. usmernenie ako určité kritérium vykladať. Samozrejme vo všeobecnej rovine a nie vo vzťahu ku konkrétnemu kandidátovi/-ke.

 

Medzinárodné súdne orgány ani medzinárodné organizácie sú miestom kam majú patriť tí najlepší z najlepších. Hoci sa to možno bude zdať nadnesené, Slovenská republika tým najlepším od nás má dať šancu. Takíto ľudia totiž – i keď to navonok možno hneď nie je viditeľné – tiež posúvajú našu krajinu dopredu. Autor si na záver dovoľuje vysloviť presvedčenie, že situácie ako boli opísané v tomto článku v prípade výberu kandidátov na sudcu ESĽP ani na post sudcu VSEÚ sa už nebudú opakovať a ďalší predkladaní kandidáti – už len ich predložením (bez ohľadu o ktorý medzinárodný súd pôjde) budú pochvalou pre Slovenskú republiku a nie ich hanbou.

 

Tých faciek, ktoré Slovenská republika dostala v súvislosti s obsadzovaním medzinárodných súdnych postov už bolo hádam viac než dosť…..

 

15. decembra 2016

“ecr”

autor je právnik s dlhoročnou praxou

 a medzinárodnými skúsenosťami,

 jeho meno je známe vedeniu ZOJ



[1] Pri príprave tohto článku boli použité informácie (najmä vo vzťahu k voľbe sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva a navrhovaniu slovenských kandidátov) z nedokončeného článku a zo súkromných poznámok nebohej Prof. Viery Strážnickej, ktorý pripravovala na jeseň 2013. Tieto informácie boli použité s láskavým súhlasom dedičov profesorky Strážnickej.

[2] napr. Prof. Rudolf Bystrický, uznávaný odborník na medzinárodné právo, veľvyslanec ČSR vo Veľkej Británii 1949-1951, politicky postihnutý v 50. rokoch minulého storočia, v roku 1969 emigroval do Švajčiarska 

[3] Do roku 1998 kedy vstúpil do účinnosti 11. Protokol k Dohovoru bol štrasburský systém dvojinštančný – sťažnosti najprv posudzovala Európska komisia pre ľudské práva a až za určitých okolností sa dostávali pred ESĽP.

[4] 1.11.1998 nadobudol účinnosť Protokol č. 11 k Dohovoru, ktorým bola o.i. zrušená Európska komisia pre ľudské práva a vznikol permanentný ESĽP

[5] výnimka z pravidla zastúpenia oboch pohlaví bola v minulosti akceptovaná len vo výnimočných prípadoch, a to pri krajinách ako je napr. Andorra.

[6] http://www.sudnarada.gov.sk/sudna-rada-vo-vztahu-k-medzinarodnym-sudnym-organom/

[6] 1.11.1998 nadobudol účinnosť Protokol č. 11 k Dohovoru, ktorým bola o.i. zrušená Európska komisia pre ľudské práva

[7]http://semanticpace.net/tools/pdf.aspx?doc=aHR0cDovL2Fzc2VtYmx5LmNvZS5pbnQvbncveG1sL1hSZWYvWDJILURXLWV4dHIuYXNwP2ZpbGVpZD0xOTc5NSZsYW5nPUVO&xsl=aHR0cDovL3NlbWFudGljcGFjZS5uZXQvWHNsdC9QZGYvWFJlZi1XRC1BVC1YTUwyUERGLnhzbA==&xsltparams=ZmlsZWlkPTE5Nzk1

[8]After having assessed the candidatures in detail, the Sub-Committee considers that the three candidates do not appear to have appropriate professional experience and stature to meet the criteria specified in Article 21 paragraph 1 ….. “. Slovo stature je v opisnom preklade reputácia získaná na základe odborných a osobnostných kvalít (“good reputation based on behaviour and ability”).

[9] https://dennikn.sk/47468/vlada-nedodala-kandidatov-strasburgu/

[10] http://www.teraz.sk/slovensko/mazak-napadol-odmietnutie-kandidatov-n/123071-clanok.html

[11] Rozhodnutie ÚS SR zo dňa 1.7.2015, I. ÚS 298/15

[12] Podvýbor môže navrhnúť odmietnutie aj bez vypočutia kandidátov, ak je zrejmé, že kandidáti nespĺňajú podmienky alebo ak listina trpí inou vadou – napr. ako to bolo v prípade SR vo februári 2004 kedy neboli na zozname zastúpené obidve pohlavia.

[13] Kritika politických oponentov môže postrádať samozrejme určitú legitimitu ale kritické hlasy zazneli aj priamo od niektorých členov Súdnej rady.

[14] http://zasadnutia.sudnarada.gov.sk/data/att/2928.pdf

[15] Prvá kandidátka, Prof. Mária Patakyová bola podľa verejne dostupných informácií odmietnutá z dôvodu nedostatočnej znalosti francúzskeho jazyka.

 

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Hosť (Peter)

    Bohužiaľ, je mi to ľúto, ale najbližších 20 rokov sa žiaden sudca z našej krajiny nedostane do orgánov spravodlivosti eú.....na osobnom pohovore pohorí každý...máme to dané dobou socializmu a pozostatkami zmýšľania sudcov....stačí si prečítať poniektoré odôvodnenia rozsudkov a humánnemu človeku musí byť jasne, že je tu absencia nezávislosti a nestrannosti...a to nepíšem na základe skúsenosti s rozhodovacou činnosťou jedného sudcu, ale viacerých a to na úrovni od okresného až po ústavný súd

  • Hosť (Peter 2)

    Zdravím Peter, keďže sú Vianoce najskôr Vám prajem pokojné, príjemné a šťastné prežitie Vianoc a všetko najlepšie do Nového roku
    2017. S Vašim komentárom absolútne súhlasím iba nechcem tipovať v akom časovom horizonte sa sudca z našej krajiny dostane do
    orgánov spravodlivosti v EÚ, pozn.možno ste prílišný optimista.Čo sa týka nezávislosti, nestrannosti našich vnútroštátnych súdov a to od súdov prvého stupňa až po ÚS SR musím na základe vlastných dlhoročných skúseností s Vami absolútne súhlasiť a dodám , máme tu doslova katastrofu. Nemyslím si však,že to je dané dobou socializmu - je preč.Takýto stav je zámerne navodený a je nevyhnutné, aby sa čo najskôr začal meniť pretože je neúnosný. Nemám na mysli politiku ale legislatívu ako takú. Čo s tým?

Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Úvahy, články, návrhy Kritická úvaha Výber slovenských kandidátov na sudcov medzinárodných súdov

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri