Utečenci vo svetle vývoja azylového práva na Slovensku a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Elena Berthotyová, PhD.

sudkyňa Najvyššieho súdu SR – Správneho kolégia od roku 2005,

špecialista na problematiku rozhodovania vo veciach azylu

a cudzineckých vecí.

V justícii pôsobí od roku 1991 ako justičná čakateľka Mestského súdu v Bratislave, ako sudkyňa Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu Bratislava. Od roku 2009 je členkou medzinárodnej asociácie azylových sudcov (IARLJ).

Autorka článku sa v tematických blokoch zoradených podľa najčastejších námietok žiadateľov o azyl venuje zásadným rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach azylu s cieľom poukázať na niektoré výkladové trendy, ktorými najvyšší súd zákon o azyle a niektoré medzinárodné dohovory vykladá.

Pred rokom 1989 otázka poskytovania azylu v Československu prakticky neexistovala. Vtedajšie zriadenie riešilo celkom iné problémy a snažilo sa predovšetkým zabrániť zvyšujúcemu sa odlivu svojich vlastných občanov do demokratických krajín. Neexistujú žiadne oficiálne štatistiky o počte osôb, ktoré z bývalého Československa či už legálne alebo nelegálne odišli a požiadali o štatút utečenca a už vôbec neexistujú štatistiky o tom, koľko z nich štatút utečenca v zahraničí získalo. Jedna skutočnosť je však známa, a to, že ani jeden občan Československa nebol vrátený naspäť do krajiny, s tým, že mu tu nehrozí nebezpečenstvo prenasledovania.

Po páde železnej opony v roku 1989 postupne získavala na význame potreba upraviť celú oblasť azylového práva. Súviselo to jednak s etablovaním demokratických inštitúcií a právneho štátu vôbec, jednak s rastom životnej úrovne v SR. Stali sme sa tak súčasťou nielen slobodnej, ale aj ekonomicky prosperujúcejšej časti sveta, čo so sebou prináša narastajúci počet žiadateľov o azyl. Po prvom pokuse o úpravu tejto oblasti, predstavovanú zákonom č. 498/1990 Zb. o utečencoch, v roku 2002 bol prijatý zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť od 1.1.2003. Snažil sa reagovať na moderné medzinárodné inštrumenty v tejto oblasti, rovnako ako aj na právo Európskej únie.

Zákonom o azyle s účinnosťou od 1.1.2003 boli napokon naplnené hlavné požiadavky Európskej únie na realizáciu úloh v oblasti azylu a prebraté základné ustanovenia smerníc a rezolúcii Európskej únie (najmä Rezolúcia Rady z 20.6.1995 o minimálnych zárukách pri azylovom konaní, Rezolúcia o zjavne neopodstatnených žiadostiach o azyl, Rezolúcia o harmonizovanom prístupe k otázkam týkajúcich sa hostiteľských tretích krajín, Rezolúcia o neplnoletých osobách bez sprievodu, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín).

Napriek tomu, že Slovenská republika dosiahla zosúladenie azylového práva s právom EÚ a s dohovormi Rady Európy v oblasti azylu, v počte udelených azylov za obdobie od roku 1993 (z 58 160 žiadostí bol udelený azyl 633, doplnková ochrana bola poskytnutá 672 žiadateľom, poskytuje sa od roku 2007) hlboko zaostávame za ostatnými krajinami, čo nasvedčuje tomu, že v účasti na solidarite s tými, ktorí azyl poskytujú a tými, ktorí túto formu medzinárodnej ochrany vyhľadávajú máme stále rezervy.

Zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov prekonal po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie celý rad významných zmien, ktoré vyplývajú z „komunitarizácie“ (presun z III. piliera do I. piliera práva EÚ) a stal sa predmetom judikačnej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá sa neustále vyvíja, o čom svedčí nasledujúci prehľad rozhodnutí najvyššieho súdu, zoradený do tematických blokov v nadväznosti na najčastejšie otázky a námietky účastníkov, ktorými sa najvyšší súd zaoberá.

V nasledujúcich rozhodnutiach dal najvyšší súd odpoveď na najčastejšie otázky a námietky žiadateľov o azyl, ale súčasne poslal správnemu orgánu návod, ako postupovať v konaniach o azyl, aby bola naplnená požiadavka právnej istoty, že správny orgán bude pri individuálnom posúdení každého prípadu dodržiavať spravodlivosť vo formálnom zmysle a právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho rozhodnutiach premietne do svojej rozhodovacej činnosti.

Ambíciou tohto príspevku je poukázať na niektoré výkladové trendy, ktorými najvyšší zákon o azyle a niektoré medzinárodné dohovory vykladá.

 

 

Zisťovanie skutkového stavu

 

 

Častou námietkou žiadateľa o azyl v odvolacom konaní je tvrdenie, že malo dôjsť k dôkladnejšiemu zisťovaniu skutkového stavu alebo správny orgán, resp. krajský súd nevenoval tvrdeniam žiadateľa dostatočnú alebo žiadnu pozornosť.

K prvej námietke sa najvyšší súd vyjadril v rozsudku sp. zn. 1 Sžo KS 154/05 zo dňa

27.2.2007, v ktorom uviedol, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 4/2012 zo dňa 28.2.2015 najvyšší súd uviedol, že posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 10/2013 zo dňa 9.4.2013 najvyšší súd uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.

Z dôvodov rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sža 41/2009 zo dňa 4.8.2009 vyplýva, že dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.

Rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 13.1.2015, sp. zn. 1 Sža 48/2014 sa zaoberá špecifikami konania o udelenie azylu:

Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža 6/2015 z 25.3.2015 je významný z hľadiska analýzy azylu ako právnemu inštitútu.

Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža10/2015 z 25.3.2015 sa zaoberá zodpovednosťou správneho orgánu za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu.

Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo“ v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie atď., dôjsť, a správne orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.

Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 53/2014 z 10.2.2015 je významný z hľadiska určenia spôsobu, akým má správny orgán zisťovať skutkový stav.

Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.

 

 

Prenasledovanie

 

 

Pojem prenasledovanie je kľúčovým pojmom samotného udeľovania azylu. Ženevská konvencia o utečencoch (z roku 1951) z tohto pojmu stanovila kľúčový termín pre definíciu utečenca, na jeho presnejšie vymedzenie však rezignovala.

Bolo by chybou pokúšať sa o definíciu prenasledovania, ktorá by mohla akokoľvek obmedziť schopnosť reagovať na meniace sa podmienky, v ktorých musí Ženevská konvencia fungovať.

Hoci tvorcovia Ženevskej konvencie (1951) vychádzali z tých foriem prenasledovania, ktorému utečenci čelili v dobe druhej svetovej vojny a tesne po nej, teda prenasledovania typického pre nacistický a komunistický režim, vymedzenie termínu prenasledovanie zostalo natoľko široké, aby nechalo rozhodujúcim vnútroštátnym orgánom v budúcnosti dostatočný priestor na rozhodnutie, do akej miery majú byť za utečencov uznávaní i tí, ktorí svoju krajinu opustili z dôvodov prírodných katastrof, ale aj hospodárskych a sociálnych dôvodov. Určenie hranice medzi utečencami a ekonomickými migrantmi je úlohou nielen správnych orgánov, ktoré o žiadostiach rozhodujú, ale aj súdov, ktorým zákonodarca zveril preskúmavaciu právomoc.

Najvyšší súd dosiaľ nezaujal stanovisko k otázke všeobecnej definície prenasledovania, ktorý by svojou prepracovanosťou šiel výrazne nad rámec zákonnej definície tohto pojmu vymedzeného v § 2 písm. d) zákona o azyle a vzhľadom na prijatú zákonnú úpravu (účinnú od 1.1.2007) sa takéto stanovisko zrejme už ani nedá očakávať. Vyjadril sa zato nielen k dôvodom poskytnutia azylu taxatívne vymedzeným v zákone o azyle, ale aj k niekoľkým otázkam týkajúcim sa odôvodneného strachu z prenasledovania a reagoval tak na celý rad náhodne vymedzených problémov, teda situácií považovaných subjektívne za prenasledovanie žiadateľa o azyl, nie však najvyšším súdom.

Jednou z najčastejšie riešených otázok, ktorými sa najvyšší súd stretáva je posúdenie, ktoré situácie sú prenasledovaním žiadateľa o azyl v jeho krajine pôvodu v zmysle § 8 zákona o azyle a či zakladajú dôvodnú obavu z nej.

 

 

Dôvody prenasledovania

 

 

Aby bolo prenasledovanie „azylovo relevantným“, musí nastať z jedného taxatívne ustanovených dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, podľa ktorého ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

 

 

Politické dôvody

 

 

Z § 8 zákona o azyle vyplýva, že azyl je možné udeliť jednak za prenasledovanie za politické názory (písm. a) a jednak za uplatňovanie politických práv a slobôd (písm. b).

Pri vymedzení politických práv a slobôd je potrebné vychádzať z vnútornej systematiky Listiny základných práv a slobôd, zatiaľ čo pri spojení „zastávanie politických názorov“ treba vychádzať zo samotného pojmu „politických názorov“, ktorý zahŕňa predovšetkým zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia ohľadne potenciálnych pôvodcov prenasledovania.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 3/2010 zo dňa 2.10.2010 zaujal najvyšší súd stanovisko, podľa ktorého „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych orgánov“.

V rozhodnutí sp. zn. 1 Sža 38/2011 zo dňa 13.9.2011 najvyšší súd uviedol, že podmienkou prenasledovania z politických dôvodov nie je iba členstvo v politickej strane. Nevylúčil, že za prenasledovanie v zmysle zákona o azyle je možné považovať aj aktivity spočívajúce v sympatizovaní s politickou stranou, ktorej členovia sú v krajine pôvodu prenasledovaní, a to formou propagácie politickej strany (vylepovaním plagátov, diskusiami).

 

 

 

 

Politické presvedčenie (imputované)

 

 

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 52/2014 zo dňa 10.2.2015 najvyšší súd považoval za dôvodnú námietku navrhovateľky, že sa správny orgán nedostatočne zaoberal otázkou posúdenia tzv. prisudzovaného politického presvedčenia navrhovateľky, ktorá pracovala v Afganistane ako tlmočníčka armády a to aj v kontexte odporúčania príručky UNHCR k žiadateľom o azyl z Afganistanu. Vnímanie takýchto osôb ako politických oponentov je potrebné aj zo záverov vyplývajúcich z vyššie uvedenej príručky. UNHCR sa venuje tlmočníkom a spolupracovníkom ozbrojených síl v osobitnej kapitole so záverom, že v závislosti od individuálnych okolností prípadu, osoby, ktoré sú podporujúce, alebo vnímané ako podporujúce vládu alebo medzinárodné spoločenstvo, vrátane IMF, môže byť v stave potreby medzinárodnej ochrany utečencov z dôvodu ich (im prisudzovaného) politického názoru.

Práve tu videl najvyšší súd pochybenie tak odporcu, ako aj krajského súdu, ktorý popierajú skutočnosť prepojenia práce navrhovateľky a jej politického presvedčenia (ktorý je jej prisudzovaný zo strany neštátnych subjektov).

V citovanej príručke sa konštatuje, že UNHCR považuje takéto osoby (t. j. spolupracovníkov armády, či medzinárodných síl; výslovne hovorí aj o tlmočníkoch) za spôsobilé na medzinárodnú ochranu vo forme azylu z dôvodu ich politického (imputovaného) presvedčenia.

K zohľadneniu týchto správ správny orgán preto zaväzuje priamo kvalifikačná smernica.

Pokiaľ odporca nezohľadňoval závery uvedené v uvedenej príručke, nemohol dôsledne zistiť skutkový stav veci, čo následne viedlo k nesprávnym skutkovým i právnym záverom.

 

 

Dôvod rasy

 

 

Tvrdené prenasledovanie z dôvodu rasy sa v argumentácii žiadateľov o azyl, ktorí sa procesne dostali až pred najvyšší súd prakticky neobjavuje. Pri rozbore tohto pojmu z judikatúry zahraničných súdov, resp. z Kritérií a postupov pri udeľovaní statusu utečenca (ďalej len Príručky UNHCR), k tomuto dôvodu sa uvádza, že v týchto súvislostiach rasa musí byť chápaná vo svojom najširšom zmysle slova, aby zahrňovala najrôznejšie etnické skupiny označované, ktoré sú v bežnej reči kvalifikované ako rasy.

Rasová diskriminácia preto predstavuje významný aspekt pri rozhodovaní o tom, či dochádza k prenasledovaniu. Púhy fakt príslušnosti k určitej rasovej skupine nebude za obvyklých okolností postačujúci k opodstatnenému nároku na postavenie utečenca.

 

 

 

Náboženské dôvody

 

 

Tradičným dôvodom udeľovania azylu je prenasledovanie z dôvodu náboženstva. Príručka UNHCR konkretizuje v nadväznosti na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd, že ide o právo slobody myslenia, svedomia a náboženstva, ktoré zahrňuje i slobodu človeka zmeniť svoje náboženstvo ako i jeho slobodu náboženského prejavu, či už verejne alebo súkromne, formou výuky, náboženskej praxe, bohoslužieb a plnenia náboženských povinností. Perzekúcia z náboženských dôvodov môže mať rôzne formy, ako napr. zákaz príslušnosti k náboženskej komunite zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí alebo na verejnosti, zákaz poskytovať alebo prijímať náboženskú výchovu alebo tiež zavedenie závažných diskriminačných opatrení voči osobám iba preto, že praktizujú svoje náboženstvo alebo že prináležia ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu.

Najvyšší súd sa k prenasledovaniu z dôvodu náboženstva vyjadril v rozsudku sp. zn. 1 Sža 13/2009 zo dňa 26.5.2009, keď uviedol, že tvrdenia navrhovateľa o prenasledovaní z náboženských dôvodov (krajina pôvodu Vietnam) bolo potrebné považovať za nepreukázané, nielen pre nedostatok tvrdení (keď sám uvádzal že osobne nebol nikdy zaistený pre usporadúvanie náboženských akcií), ale aj pre rozpornosť jeho tvrdení s poukazom na informácie o krajine pôvodu, ktoré potvrdzujú slobodu vierovyznania, pričom práve budhistické vierovyznanie, ktorého vyznávačom je navrhovateľ je oficiálne uznané v krajine pôvodu. Budhizmus vyznáva približne polovica vietnamskej populácie, pričom informácie o krajine pôvodu, ktoré odporca použil v napadnutom rozhodnutí potvrdzujú všeobecný rešpekt k náboženskej slobode, ktorý sa v priebehu roku 2007 zvýšil.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 9/2011 zo dňa 8.3.2011 najvyšší súd odmietol označiť za prenasledovanie z dôvodu náboženstva dôvody, pre ktoré navrhovateľ žiadal udeliť azyl, nakoľko samotnou výpoveďou bolo preukázané, že žiadateľ o azyl v Iraku žiadnym konkrétnym problémom kvôli jezidskému vierovyznaniu nečelil. V prípade navrhovateľa, problémy, ktorým čelil, nedosahujú intenzitu prenasledovania, tak ako je definované v § 2 písm. d) zákona o azyle. Ten definuje prenasledovanie ako závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktoré postihuje jednotlivca podobným spôsobom. Z podstaty azylového práva plynie, že azyl je špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom vymedzené podmienky. Musí byť preukázané, že pôvod obáv je reálne prebiehajúcou perzekúciou osôb, ktoré majú určité presvedčenie, a to zo strany štátu a jeho orgánov, prípadne, že štátne orgány nedokážu takejto perzekúcii zabrániť. V prípade menovaného neboli preukázané opodstatnené obavy z takéhoto prenasledovania.

V rozsudku sp. zn. 10 Sža 32/2015 z 26.8.2015 k otázke prenasledovania z náboženských dôvodov najvyšší súd uviedol: „Keďže príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia, môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa a ďalej hodnotením vonkajších prejavov jeho konanie, ktoré môžu byť vodítkom k odhaleniu tohto vnútorného presvedčenia.

V súlade s článkom 10 ods. 1 písm. b) kvalifikačnej smernice tak nemožno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov, ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je ale možné ľahko nadobudnúť aj bez náboženského vyznania. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo musí byť totiž úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojené identita a spôsob života (porovnaj napríklad Summary Conclusions on Religion – Based Refugee Claims (online). Baltimore Expert Roundtable. Office of the United Nations High Commissioner for Refugees, 2003 (cit. 2015-06-17). Dostupné na: http://www.unhcr.org/3e5f2de44.html)“.

 

 

Dôvody národnosti

 

 

Obsah pojmu národnosť nie je tak jednoznačný, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Už jeho použitie v Ženevskej konvencii (1951) vyvoláva neistotu, či ide o národnosť v zmysle štátnej príslušnosti, ako je tradičným zvykom vo Veľkej Británii či vo Francúzsku, alebo v zmysle etnicity, ako sa tradične vníma v strednej Európe. Príručka UNHCR sa prikláňa k druhej z týchto dvoch variant, keď uvádza, že termín národnosť nie je v tomto kontexte myslená iba ako „štátne občianstvo“, vzťahuje sa na príslušníkov etnickej alebo jazykovej skupiny a môže sa niekedy prekrývať s termínom rasa. Prenasledovanie z dôvodu národnosti môže spočívať v nepriateľských postojoch a opatreniach zameraných proti národnosti (etnickej, jazykovej) menšiny a za určitých okolností i fakt príslušnosti k takejto menšine môže byť sám o sebe základom pre opodstatnené obavy z prenasledovania.“

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa bola dôvodom, pre ktorý odporca neudelil navrhovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu, pričom najvyšší súd sa s vyhodnotením osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej stotožnil a rozsudkom sp. zn. 8 Sža 12/2009 zo dňa 28.5.2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave. Najvyšší súd v uvedenom rozsudku uvádza, že z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca venoval náležitú pozornosť rozporom vo výpovediach navrhovateľa a tieto v rozhodnutí popísal. Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné. Nepreukázanie opodstatnenosti strachu z prenasledovania z dôvodu národnosti, bolo dôvodom, pre ktorý dôvodne nebol žiadateľovi o azyl (Arménsko) udelený azyl ani doplnková ochrana.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 83/2010 zo dňa 12. októbra 2010 najvyšší súd uviedol: „...Navrhovateľ ako dôvody svojej žiadosti uviedol problémy s kriminálnymi živlami v krajine pôvodu a možné problémy s políciou z dôvodu, že stiahol svoju svedeckú výpoveď o vražde. Skutočnosť, že je navrhovateľ príslušníkom kurdskej menšiny a vierovyznania jezida, v žiadnom prípade nebola dôvodom ním tvrdených problémov v krajine pôvodu. Ak by aj skutočnosti a udalosti, ktoré v správnom konaní popísal, boli pravdivé, nemožno konštatovať, že k problémom s kriminálnikmi, či s políciou, došlo preto, že by bol Kurdom alebo pre jeho vierovyznanie. Navrhovateľ svoje problémy neriešil v krajine pôvodu, neobrátil sa na štátne orgány so žiadosťou o ochranu a pomoc pred vydieraním, či možným násilím a navyše to, že mu podpálili dom, sám nedával vyslovene do súvisu s jeho svedeckou výpoveďou a ani nevie, či tento skutok bol vyšetrovaný“.

 

 

 

 

 

 

Dôvod príslušnosti k určitej sociálnej skupine

 

 

Pojem určitá sociálna skupina, ktorý je zahrnutý ako jedna z právne relevantných príčin odôvodneného strachu z prenasledovania v § 8 zákona o azyle spôsobuje pri jeho aplikácii najviac problémov.

Je nepochybné, že zmysel ostatných z týchto dôvodov (rasa, náboženstvo, národnosť a zastávanie určitých politických názorov) je pomerne ľahko rozpoznateľný a identifikovateľný.

Pojem určitá sociálna skupina spôsoboval problémy najmä do prijatia novely zákona o azyle účinnej od 1.1.2007, ktorá dodatočne takýto pojem zaviedla, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá takýto pojem nedefinovala, najmä tým, že vzbudzoval dojem, že môže ísť a akúkoľvek skupinu osôb.

Pred prijatím novely zákona o azyle, ktorý pojem určitá sociálna skupina zaviedol v § 19a ods. 4 písm. e) (skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu), sa najvyšší súd pokúsil o definíciu sociálnej skupiny v rozsudku sp. zn. 4 Sžo KS 60/2006 keď judikoval, že sociálna skupina v zmysle § 8 zákona o azyle je skupinou osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčajov, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine.

Najvyšší súd zaujal stanovisko k negatívnemu vymedzeniu tohto pojmu v rozhodnutí sp. zn. 1 Sža 20/2008 zo dňa 21.10.2008, z ktorého vyplýva, že najvyšší súd odmietol označiť za určitú sociálnu skupinu ženy prenasledované zo strany manželov, či partnerov nie len pre preukázanú nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľky.

O určitú sociálnu skupinu v zmysle zákona o azyl podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 3/2009 zo dňa 24.3.2009 nejde ani v prípade žiadateľa o azyl z Pakistanu, ktorí tvrdil, že sociálnu skupinu tvoria ľudia žijúci v Pakistane, ktorí majú problémy súvisiace s vlastníctvom pozemkov.

Podľa rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sža 38/2009 zo dňa 3.11.2009 o príslušnosť k určitej sociálnej skupine nešlo ani v prípade navrhovateľa žiadateľa o azyl, ktorý tvrdil, že patrí k sociálnej skupine obyvateľov, ktorí vykonávajú podnikateľskú činnosť v súlade s právnym poriadkom svojho štátu a vydiera ich mafia, resp. polícia a musia jej platiť za ochranu.

 

 

Ekonomické dôvody

 

 

Základným východiskom pri určovaní, čo nie je prenasledovaním je téza, že to nie je chudoba, či inak označované ekonomické problémy v krajine. Tento jednoznačný postoj zastávajú oba krajské súdy rozhodujúce o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu MV SR – Migračného úradu a k takémuto negatívnemu vymedzeniu pojmu prenasledovanie nemá žiadne výhrady ani najvyšší súd. Je pritom dôležité zdôrazniť, že nie je rozhodujúce, pod akým označením sú ekonomické dôvody uvádzané. Právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jednom z prvých rozhodnutí, ktoré sa uvedenou problematikou zaoberal v rozsudku č. k. 1 Sžo KS 154/2005 zo dňa 27.2.2007, sa rovnakej resp. doplňujúcej podobe objavil aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 8 Sža 44/2008 zo dňa 15.1.2009, sp. zn. 1Sža 7/2011 zo dňa 8.3.2011, takže dá sa povedať, že rozhodovacia činnosť NS SR je v tejto oblasti konštantná.

 

 

Hrozba trestu za spáchaný skutok, ktorý má povahu trestného činu alebo priestupku

 

 

Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu treba rozlišovať medzi prenasledovaním a potrestaním z trestného činu, podľa platného práva. Osoby, ktoré utekajú pred trestným stíhaním či potrestaním za takýto trestný čin nie sú za bežných okolností utečencami, pretože utečenec je obeťou alebo potenciálnou obeťou bezprávia a nie osobou utekajúcou pred zákonom. Tento rozdiel však môže byť niekedy zahmlený.

V prvom rade môže byť osoba vinná zo spáchania trestného činu vystavená neprimeranému trestu, čo môže znamenať prenasledovanie v zmysle definície utečenca, navyše, trestné stíhanie samo o sebe môže predstavovať prenasledovanie.

Po druhé, môžu byť i prípady, v ktorých určitá osoba okrem toho, že sa obáva trestného stíhania či potrestania za zločin, môže mať i opodstatnené obavy z prenasledovania. Potrebné je však posúdiť, či trestný čin nie je tak závažného charakteru, že by žiadateľa zahrňoval pod pôsobnosť jednej z vylučovacích klauzúl.

Často uvádzaným dôvodom žiadateľa o udelenie azylu na území SR je hrozba trestu, strata slobody a prenasledovanie zo strany polície za skutok, ktorý má povahu trestného činu, ktorého sa žiadateľ dopustil v krajine pôvodu. Sám o sebe takýto dôvod nie je relevantný pre udelenie azylu, ako to napokon uviedol najvyšší súd vo svojom rozsudku č. k. 1 Sžo KS 154/2005 zo dňa 27.2.2007.

Vec sa však právne komplikuje, pokiaľ žiadateľ o azyl namieta ako dôvod svojej žiadosti o azyl resp. doplnkovú ochranu prenasledovanie zo strany polície, ale aj neľudské a ponižujúce zaobchádzanie zo strany polície pri výsluchu, zadržaní, poprípade výkone trestu odňatia slobody, pretože práve postoj verejnej moci, podmienky zadržania a podmienky výkonu trestu odňatia slobody sú pre posúdenie dôvodov žiadosti o udelenie azylu, resp. pri posudzovaní dôvodov pre poskytnutie doplnkovej ochrany rozhodujúce.

 

 

Odmietnutie nástupu na základnú vojenskú službu

 

 

Bezpochyby významným rozhodnutím, ktorým sa k problematike odmietnutia nástupu na vojenskú službu najvyšší súd zaoberal, bolo rozhodnutie sp. zn. 8 Sža 18/2008 zo dňa 14.8.2008, v ktorom konštatoval, že povolávanie vlastných občanov k výkonu vojenskej služby hoci aj spôsobmi, ktoré občanovi neumožnia možnosť výberu náhradnej služby, poprípade i vnútorné zákonodarstvo štátu porušujúcimi, samo o sebe bez pristúpenia ďalších skutočností, nie je ešte prenasledovaním z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo pre politické presvedčenie. Odmietnutie nástupu k výkonu základnej vojenskej služby, ktorá je v krajine pôvodu povinná, nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod pre udelenie azylu, zvlášť, keď takéto odmietnutie nie je spojené s reálne prejaveným politickým presvedčením alebo náboženstvom.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 48/2014 zo dňa 13.1.2015 najvyšší súd uviedol, že odporca musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či vyhýbanie sa vojenskej služby v krajine pôvodu navrhovateľa môže byť vnímané ako politická opozícia voči vláde, a či v krajine pôvodu hrozí, že takéto osoby sú bezpečnostnými silami mučené a väznené bez riadneho obvinenia, či súdu ako tvrdí navrhovateľ. Navrhovateľ totiž tvrdí, že mu hrozí trest a trestné stíhanie za to, že sa vyhýba nástupu na vojenskú službu, pričom poukazuje na dostupné správy o krajine pôvodu, ktoré preukazujú, že takéto osoby čelia väzneniu v zlých podmienkach, sú mučení a často krát zmiznú.

 

 

Legalizácia pobytu

 

 

Často tvrdeným, ale pre udelenie azylu celkom nedostatočným dôvodom je snaha o legalizáciu pobytu na území SR, teda snaha použiť konanie o udelenie azylu ako náhradu za iné konania umožňujúce cudzincovi pobyt na území SR, teda za konanie podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov. Túto skutočnosť opakovane uvádzajú krajské súdy ako aj najvyšší súd. Vo viacerých rozhodnutiach (napr. sp. zn. 1 Sža 84/2010 zo dňa 26.10.2010, sp. zn. 1 Sža 30/2010 zo dňa 13.4.2010) najvyšší súd zaujal právny názor, z ktorého vyplýva, že pokiaľ o udelenie azylu požiada žiadateľ, ktorý zakladá svoju žiadosť na iných dôvodoch ako v § 8, 10, 13a alebo § 13b zákona o azyle, najmä na dôvodoch, ako je snaha o legalizáciu pobytu cudzinca na území SR, odporca žiadosť o udelenie azylu dôvodne zamietol ako zjavne neopodstatnenú.

 

 

Ďalšie nedostačujúce dôvody

 

 

Z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu možno napokon za nedostačujúce dôvody, pre ktoré žiadateľ žiada o udelenie azylu na území SR považovať tie dôvody, ktorých pôvod pramení v skutočnostiach, ktoré síce neprotirečia všeobecne známym faktom o krajine pôvodu, pokiaľ však žiadateľ nepreukáže svoju osobnú zaangažovanosť na takýchto udalostiach, a teda nepreukáže odôvodnenú obavu z prenasledovania z dôvodov, ktoré sú všeobecne známe o krajine pôvodu, napr. násilne potlačená demonštrácia opozičnej strany proti vládnucej strane, resp. násilné zvrhnutie hlavy štátu, a pod., takéto dôvody nemožno považovať za relevantné na udelenie azylu. Takýto názor zaujal najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Sžo KS 50/2006 zo dňa 27.2.2007.

Doterajšia rozhodovacia činnosť súdov vedie k záveru, že prenasledovanie nie je možné konštatovať, pokiaľ sa žiadateľ o azyl vôbec neobrátil na štátne orgány vo svojej krajine pôvodu, táto zásada je však prelomená rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo KS 35/2006 zo dňa 30.1.2007. V rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného (MV SR – Migračného úradu o neudelení azylu a rozhodnutí o tom, že sa na žalobcu nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do krajiny pôvodu – Iraku), zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom v dôvodoch rozsudku uviedol, že žalovaný v ďalšom konaní musí osobitnú pozornosť venovať posúdeniu, či ohrozenie života žalobcu zo strany znepriateleného kmeňa možno považovať za perzekúciu (vymedzenú v § 2 písm. o) zákona o azyle účinného do 31.12.2006), realizovanú skupinou obyvateľstva so zameraním na vyhodnotenie postavenia štátnych orgánov v krajine v tom zmysle, či tieto sú mu schopné zaistiť potrebnú ochranu a či bolo dôvodné od navrhovateľa žiadať, aby sa takejto ochrany pred tým, ako opustil krajinu domáhal.“

 

 

Súkromné dôvody

 

 

Slabinou tvrdeného prenasledovania zo strany súkromných pôvodcov prenasledovania vo svetle judikatúry najvyššieho súdu obvykle je, že takéto prenasledovanie nie je možné štátu pričítať za situácie, keď právny poriadok konkrétnej krajiny poskytuje prostriedky ochrany, avšak žiadateľ o azyl ich nevyužil, hoci táto rezignácia mohla vyplývať z jeho vedomosti o neúčinnosti takýchto nástrojov ochrany.

Ilustratívny súhrn takejto argumentácie nájdeme napríklad v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sža 57/2009 zo dňa 24.9.2009, sp. zn. 8 Sža 47/2009 zo dňa 6.9. 2009 a 1 Sža 48/2009 zo dňa 8.12.2009, v ktorých uviedol, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami pre ktoré žiadateľ žiada o udelenie azylu, nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu. Pokiaľ sa navrhovateľ cítil byť ohrozený zo strany súkromnej osoby, mal svoj problém riešiť prostredníctvom štátnych orgánov krajiny jeho pôvodu. Pokiaľ tak neučinil, jeho obava z prenasledovania zo strany súkromných osôb, nemohla byť vyhodnotená za odôvodnenú obavu z prenasledovania z dôvodov relevantných pre udelenie azylu. Skutočnosť, že politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred príslušnými štátnymi orgánmi, nebola v konaní o udelenie azylu vyvrátená, preto i za predpokladu, že tvrdenia žiadateľa o hrozbe násilia alebo potrestania zo strany súkromnej osoby by boli pravdivé, neboli odvolacie námietky navrhovateľa dôvodné, pretože žiadateľ nepreukázal, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými útokmi takejto osoby, resp. v prípade potreby by mu ju neposkytla.

V rozsudku sp. zn. 1 Sža 45/2011 zo dňa 13.9.2011 najvyšší súd uvádza, že za prenasledovanie alebo odôvodnený strach z neho, ako dôvod pre poskytnutie medzinárodnej ochrany je možné považovať len takú situáciu, keby zo strany štátnych orgánov štátnej moci dochádzalo k systematickému odmietaniu poskytnutia ochrany jednotlivcom pred vyhrážkami či činmi súkromných osôb. Prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle by v takomto prípade bol iba stav, kedy by ohrozovanie života či slobody bolo pričítaľné štátnej moci, ktorá bola jeho pôvodcom či jej podporovateľom, resp. by takýto stav tolerovala, prípadne by nebola schopná proti nemu zakročiť.

 

 

Azyl z humanitných dôvodov

 

 

Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, aj keď sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8. Z dikcie zákona (vzhľadom na správne uváženie) vyplýva, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov nie je právny nárok a súdy, ktoré preskúmavajú rozhodnutia MV SR- migračného úradu, ani nemajú ambíciu určovať ministerstvu, ktoré dôvody má považovať za dostatočné pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a teda ani zrušovať jeho rozhodnutia preto, že nepovažovalo za dostatočný dôvod niektorý, ktorý by z pohľadu súdu takýmto mal byť. Súdny prieskum je obmedzený len na kontrolu toho, či je rozhodovanie ministerstva v danej veci logické a nediskriminačné, teda či nie je v rozpore so zákazom ľubovôle, vyplývajúceho pre orgány verejnej moci z ústavne zakotvených náležitostí demokratického a právneho štátu. Najvyšší súd vo svojom rozsudku č. k. 1 Sžo KS 124/05 zo dňa 23.1.2007

dospel k takémuto záveru, keď vyložil, akým spôsobom nenárokovateľnosť azylu z humanitných dôvodov a širokého správneho uváženia obmedzuje prípadný súdny prieskum.

 

 

Nové dôvody na udelenie azylu uplatnené v konaní pred súdom

 

 

Najvyšší súd reagoval aj na skutočnosť, že počas súdneho konania sa často množstvo dôvodov, ktorými žiadateľ podkladá svoju žiadosť postupne rozširuje o dôvody nové, v predchádzajúcej fáze (správneho konania) vôbec neuvádzané. Na tvrdenie nových dôvodov prenasledovania pred súdom, ktoré v správnom konaní žiadateľ o azyl vôbec neuvádzal, zareagoval najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 1 Sžo KS 154/05 zo dňa 27.2.2007, v ktorom uviedol, že z § 250i ods. 1 OSP vyplýva, že pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase napadnutého rozhodnutia.

Vec sa však právne komplikuje, pokiaľ žiadateľ o azyl z logicky odôvodnených pohnútok skutočný dôvod, pre ktorý žiada udeliť azyl predostrie až v súdnom – preskúmavacom konaní, pričom z doterajšieho priebehu konania vyplynulo, že takýto dôvod zapadá do všeobecného rámca jeho tvrdení, a nie je dôvodom celkom odlišným od pôvodného, je len doplnením pôvodného tvrdenia o strachu resp. obáv z prenasledovania, pričom odôvodnenie takéhoto správania žiadateľa má svoje opodstatnenie, resp. vnútornú logiku. Na takúto situáciu reagoval najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sža 21/2007 zo dňa 20.11.2007, keď uviedol, že zásada explicitne vyjadrená v § 250i OSP platí, je však potrebné každý takýto prípad posudzovať osobitne s prihliadnutím na určité špecifiká administratívneho konania o azyle a doplnkovej ochrane, na špecifické postavenie v ktorom sa žiadateľ o azyl nachádza a v kontexte tohto je potom potrebné prihliadnuť aj na dôvody žiadateľa, pre ktoré nemohol alebo z pochopiteľných dôvodov nechcel o traumatizujúcom zážitku hovoriť už v štádiu konania pred odporcom. Za zmienku stojí, že zákonodarca transponoval prepracovanú procedurálnu a prijímaciu smernicu tak, že novelizoval OSP v §250q nasledovne:

(1) Ak nedôjde k vybaveniu opravného prostriedku spôsobom uvedeným v § 250f, 250o alebo 250p, nariadi súd pojednávanie. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

(2) Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia vo veci azylu a doplnkovej ochrany je pre súd rozhodujúci skutkový stav v čase vyhlásenia rozhodnutia alebo vydania rozhodnutia.

(3) O opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Vo veci azylu a doplnkovej ochrany zruší súd rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec na ďalšie konanie aj vtedy, ak po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že od vydania rozhodnutia správnym orgánom sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí obdobne.

Uvedená zmena je platná od 20.7.2015.

 

 

 

Žiadateľ sur place

 

 

Podmienka, podľa ktorej sa osoba musí nachádzať mimo územia svojej krajiny na to, aby sa mohla stať utečencom ešte neznamená, že musí nutne opustiť svoju krajinu ilegálne ani dokonca to, že ju musela opustiť kvôli opodstatneným obavám z prenasledovania. Osoba, ktorá neopúšťa svoju krajinu ako utečenec, ktorá sa utečencom vzápätí stala, je označovaná utečencom na mieste.

Osoba sa stáva utečencom na mieste následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti. Týka sa to najmä diplomatov, úradníkov pôsobiacich v zahraničí a študentov.

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Sža 5/2007 zo dňa 30.11.2007 uviedol, že o žiadateľa sur place ide vtedy, keď osoba, ktorá v okamihu odchodu z krajiny pôvodu nebola utečencom, ale stala sa ním neskôr v dôsledku okolností, ktoré nastali v dobe jej neprítomnosti.

Takto je teda možné zhrnúť doterajšie zásadné rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach azylu, vo svetle jeho výkladu zákona o azyle. Príspevok však nemá ambíciu poskytnúť vyčerpávajúci výpočet judikatúry najvyššieho súdu, ale približuje pohľad autorky na problematiku utečencov vo svetle vývoja azylového práva na Slovensku a vývoja judikačnej činnosti najvyššieho súdu.

Autorka približuje najvýznamnejšie rozhodnutia NS SR, ktoré majú schopnosť vplývať na zabezpečenia jednoty a zákonnosti rozhodovania vo veciach azylu.

1

 

 

RESUMÉ

Utečenci vo svetle vývoja azylového práva na Slovensku

a judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Autorka sa pokúsila zhrnúť doterajšie zásadné rozhodnutia najvyššieho súdu vo veciach azylu vo svetle jeho výkladu zákona o azyle. Príspevok však nemá ambíciu poskytnúť vyčerpávajúci výpočet judikatúry najvyššieho súdu, ale približuje pohľad autorky na problematiku utečencov vo svetle vývoja azylového práva na Slovensku a vývoja judikačnej činnosti najvyššieho súdu.

Autorka približuje najvýznamnejšie rozhodnutia NS SR, ktoré majú schopnosť vplývať na zabezpečenia jednoty a zákonnosti rozhodovania vo veciach azylu.

 

 

SUMMARY

Refugees in the Light of Development of the Asylum Law in Slovakia

and of the Case Law of the Slovak Supreme Court

The author tried to summarize principal decisions made by the Supreme Court so far in the asylum matters in the light of how the Supreme Court interprets the Asylum Act. However, the article is not intended to be an exhaustive account of the Supreme Court case law; it rather aims to present the author´s view on refugee issues in the light of the asylum law development in Slovakia as well as in the light of development of the Supreme Court case law. The author also analyses the most significant decisions made by the Slovak Supreme Court which may facilitate consistency and legality of the decision-making practice regarding asylum matters.

 

ZUSAMMENFASSUNG

Flüchtlinge im Licht der Entwicklung des Asylrechtes in der Slowakei

und der Judikatur des Obersten Gerichtes der Slowakischen Republik

Die Autorin hat versucht, die bisherigen grundsätzlichen Entscheidungen des Obersten Gerichtes in Sachen des Asylrechtes im Licht dessen Asylgesetzesauslegung, zusammenzufassen. Der Beitrag beabsichtigt allerdings nicht, eine ausführliche Aufzählung der Judikatur des Obersten Gerichtes zu bieten, es wird viel mehr die Anschauung der Autorin auf die Flüchtlingsproblematik im Licht der Entwicklung des Asylrechtes in der Slowakei und der Entwicklung der Judikationstätigkeit des Obersten Gerichtes, dargelegt. Die Autorin legt die bedeutendsten Entscheidungen des Obersten Gerichtes der SR, die auf die Sicherstellung der Einheit und der Gesetzmäßigkeit bei der Entscheidungsfindung in den Asylangelegenheiten auswirken können, dar.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Powered by Komento