Šéfoval krajskému súdu, dnes pasie kozy na svojej farme

| dennikn.sk | Veronika Prušová | 24. októbra 2018 |

Foto N – Tomáš Benedikovič

Jeho príbeh je aj príbehom našej justície. Posledných dvadsať rokov pri nej Ľudovít Bradáč stál. Či už ako predseda bystrického súdu alebo ako prvý prezident Združenia sudcov Slovenska. Pred piatimi rokmi si povedal, že stačilo a radšej odišiel žiť na farmu.

„Od ôsmej by som asi sedel v úrade a buď by som sa pripravoval na pojednávanie, alebo by som už pojednával. Prípadne by som študoval spisy či písal rozsudky,“ vracia sa Ľudovít Bradáč do minulosti. Je krátko po deviatej a už len háda, čo by v čase nášho stretnutia robil kedysi.

S veľkou pravdepodobnosťou by sedel vo svojej kancelárii Krajského súdu v Banskej Bystrici a v skrini by mu visel sudcovský talár. Obliekal ho od roku 1980.

Sedíme na verande Bradáčovskej usadlosti, nie v budove súdu. Pyšný majiteľ ukazuje, kam až siahajú pozemky, ktoré so synom vlastní, či má v prenájme. Je to medzi kopcami za Krupinou. Na adrese, s ktorou má problémy aj navigácia.

Všade, kam pozrieme, sú pastviny. Ak ich „neskosia“ kozy, nastupuje do práce niekdajší predseda bystrického krajského súdu a prvý prezident Združenia sudcov Slovenska.

 

Zo sudcu sa stal farmár. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Stále kosím, ale že furt. A tento rok je to naozaj mimoriadne,“ smeje sa . Na pozemkoch má niekoľko traktorov. Jeden rozobratý na súčiastky. Nevyzerá, že by sa na ňom dalo ešte niekedy povoziť, on presviedča, že áno.

„Keď sa to podarí, budeme mať malé Vianoce,“ hovorí. „Keď sa mi rozvrčí motor, ktorý som predtým rozobral, je to úžasný pocit zadosťučinenia a uspokojenia.“  Motory sa stali jeho vášňou. Vždy ho k nim ťahalo, len nemal čas. Prioritou bolo súdnictvo. Už nie je.

Krátko potom, ako oslávil šesťdesiatku, si povedal „stačilo“. Mohol byť sudcom ešte dobrých päť rokov, no on už tie posledné trávil v práci len so sebazapieraním a s pocitom, že posledných dvadsať rokov obetoval justícii.

„Ak som aj v minulosti videl nejaké svetielko na konci tunela, bolo príliš vzdialené. Tie roky som strávil s justíciou na úkor rodiny. Nesťažujem sa, boli to úžasné roky, ale na úkor všeličoho možného.“

Pochopil, ako v mladosti premárnime život

Dnes si užíva vidiek. Je hrdý na to, že sa mu so synom podarilo prebudovať starú usadlosť.

„Vyslovene mám rád debaty o farmárčení a zvieratách. Kým som pochopil, ako funguje balíkovač sena, tak to trvalo. Len som sedel, pozeral a nechápal,“ opisuje čo v súčasnosti zaujíma a zamestnáva.

O kozách hovorí, že je to čertovo plemeno. Veľmi rýchlo rozpoznali, že ich pán nie je zrovna typ trpezlivého a pokojného človeka. „Mám ich inak rád, ale keď začnú blbnúť, idem rýchlo do vývrtky,“ priznáva. S býčkami, ktoré chovajú na mäso, taký problém nemá. Mimochodom, roky bol zarytým vegetariánom a hovädziemu mäsu sa vyhýbal. Na chuť mu prišiel až z vlastného chovu. Farma ho napĺňa.

Ako farmár sa však necíti. Môže za to jeho predchádzajúci život a širší „záber“. „Farmár musí byť zaujatý len farmou. Ja sa nekoncentrujem len na to.“ I keď v lete žil témou farmárskych štrajkov a podporoval ich.

Sám so synom zistil, že systém prideľovania dotácií je nejasný. Ako právnik sa snažil do neho preniknúť a pochopiť pravidlá. Bol na to prikrátky.

Po piatich rokoch na farme hovorí, že jeho pohľad na život sa veľmi zmenil. „Pochopil som, že v mladosti máme malú schopnosť precítiť, aký krátky je život a jeho veľkú časť márnime.“ Má pocit, že s justíciou ho premárnil? „Nie. Nič neľutujem a za všetkým si stojím. Za prehrami aj výhrami. Z justície som odišiel vyrovnaný a v pokoji.“

Rok 1989 a zjavenie sa Harabina

Bradáč bol jedným z prvých proreformných sudcov. Patril k tým, čo vnímali, že po páde komunistov treba nanovo naštartovať aj justíciu.

Z ministrov rešpektoval Jána Čarnogurského, ľudsky si najviac rozumel s Danielom Lipšicom. Spoločne sa snažili naštartovať reformu justície. Napríklad zavedením elektronických podateľní, aby o prideľovaní spisov rozhodoval náhodne počítač a nie predseda súdu. Bolo to jedno z protikorupčných opatrení na súdoch. „Po roku 1989 začalo byť sudcovstvo pre mňa drogou,“ zhrnie stručne Bradáč.

Po roku 2006 nadobudol pocit, že to, čo naštartovali a čo sa pomaly rozbiehalo, zaradilo spiatočku. Ministrom spravodlivosti sa stal Štefan Harabin (nominant HZDS) vo vtedajšej prvej vláde Roberta Fica (Smer).

Pre Bradáča nebol tento pôvodne sudca Najvyššieho súdu neznámou. Poznali sa od konca 90. rokov, kedy bol už v čele bystrického súdu a Harabin sa stal po prvý raz predsedom Najvyššieho súdu.

Súdna rada ešte neexistovala, vedenie súdov sa stretávalo na Rade sudcov SR. Predsedal jej Harabin. „V tom čase som už z neho mával vnútornú tenziu a žalúdočné kŕče. Už len počúvať ho bolo pre mňa problém. Nejaká argumentácia v jeho prípade neprichádzala do úvahy,“ hovorí Bradáč.

Keď sa ešte pred zverejnením výsledkov parlamentných volieb v roku 2006 dozvedel, že s Harabinom sa počíta na post ministra, oblial ho studený pot. „Normálne ma z toho zalialo. Bolo jasné, že ak sa to potvrdí a on sa stane ministrom, bude koniec.“ Vytušil, že „jeho éra“ sa končí a začne sa nová.

 

Robert Fico (chrbtom) umožnil, aby sa zo Štefana Harabina stal v roku 2006 minister spravodlivosti. Na fotografii z roku 2013 sa prizerá vtedajší minister spravodlivosti Tomáš Borec. Z Harabina bol v tom čase opäť predseda Najvyššieho súdu. Foto – TASR

Bradáčovi bolo jasné, že nástup Harabina znamená jeho koniec vo funkcii predsedu krajského súdu. Nevedel si predstaviť, že by sa s ním mal opäť stretávať na rokovaniach a mal by sa mu zodpovedať.

Vo funkcii mal končiť na jar 2007, tak si myslel, že dovtedy to vydrží. Nebolo treba. Baradáč bol jedným z prvých, koho nechal Harabin odvolať.

„To odvolanie z funkcie nebolo vôbec bolestivé,“ hovorí spätne. Rovnako ako šéfa Krajského súdu v Banskej Bystrici odvolal ešte šiestich predsedov. Dekrét o ich odvolaní podľa nich nespĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti a tak sa obrátili na súd. Každý z nich dostal iné rozhodnutie.

„Bolo to tristné, ako vlastní kolegovia pristupovali k výkladu toho, čo sa stalo. Ja som dostal, že moje odvolanie bolo v poriadku, kolega zo Žiliny, že nie. Čo si má človek potom myslieť o tomto systéme?“, pýta sa dnes už bývalý sudca.

Odbornosť sudcu nie je všetko

Bradáč hovorí, že sa po roku 1989 snažil, aby sa zo sudcov stali „skutoční sudcovia a nie úradníci podriadení kadekomu a kadetade.“ Vnímal to tak, že sudca má byť pánom sporu. Nesmie rozhodovať svojvoľne, vždy sa má pridržiavať len výkladu práva, vlastného vedomia a svedomia. A s tým súvisí morálna integrita sudcu.

„Mal by byť nositeľom určitých vlastností, mal by pôsobiť tak, aby človek, ktorý podlieha jeho verdiktu, nezapochyboval o integrite toho sudcu,“ sumarizuje svoju predstavu.

Na záver sudcovskej kariéry  si však piati kolegovia pri identických žalobách prečítali tri rôzne rozsudky. Niet sa čo čudovať, že na niekdajšieho lídra justičných kruhov doľahla skepsa.

 

Ľudovít Bradáč sa o justíciu stále zaujíma, no prioritou je farma, kde pomáha synovi. Skúšajú rozbehnúť aj projekt ubytovania v jurtách. Foto N – Tomáš Benedikovič

Spravodlivosť len pre bohatých

Dnes sa tlačí na odbornosť a aj rozsudky sú písané tak, aby im nerozumeli ľudia, teda účastníci, ale aby boli právne nenapadnuteľné.

Výsledkom je, že po tridsaťročnej praxi v justícii často ani Bradáč nerozumie odôvodneniu, ktoré jeho niekdajší kolegovia napíšu. „Právo začína byť len pre právnickú elitu,“ komentuje to.

Súvisí to aj s tým, že súdy, a to vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, sa čoraz viac sústreďujú na procesné pochybenia. Idú až do formalistických absurdít.

Bradáč ako príklad uvádza spochybnenie zvukovej nahrávky ako dôkazu. Všetkým v súdnej sieni je jasné, že skutok sa stal, no páchateľ ostane nepotrestaný.

„Vyrastá nám tu silná kategória právnikov, ktorí budú procesné chyby využívať. Obyčajný človek si ich nebude môcť najať, aby mu takéto chyby vychytali. Bežní ľudia to začnú vnímať tak, že len bohatý si môže kúpiť rozhodnutie a spravodlivosť nefunguje,“ varuje.

A dá sa rozhodnutie naozaj kúpiť? Čo si myslí o korupcii na súdoch? Bradáč tvrdí, že nemá vlastné skúsenosti – za ním nikto nikdy nebol, aby niečo vybavil alebo rozhodol v jeho prospech.

„Keď som sa stal predsedom súdu, zažil som ale pár politických návštev, takých zdvorilostných stretnutí, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že to mohlo viesť k takémuto čosi,“ priznáva Bradáč.

Tvrdí však, že akonáhle vytušil zámer, obrátil pozornosť z konkrétneho sporu všeobecne na justíciu a jej potreby. Bolo to podľa neho sporadické a priamo ho nikto o takúto službu nikdy nepožiadal.

Napriek tomu si myslí, že je to stále živá otázka. „Poznatky o tom mám skôr od advokátov a od známych, ktorí mali tú ´česť´byť účastníkom niektorých konaní. To však nie sú dôkazy.“

Sám v minulosti čelil podozreniu, že koná v prospech účastníka konania. Išlo o už nebohého Tobiáša Loyku, ktorý mal na bystrickom krajskom súde viac sporov. Bradáča mnohí podozrievali, že ich ako predseda súdu ovplyvňuje. On to vždy popieral.

Vysvetľuje, že celá fáma s Loykom vznikla kvôli rozsudku, keď ako sudca posudzoval jeho spor o rašelinisko na Orave. U Bradáča spor vyhral, no navzájom sa vôbec nepoznali.

Loyka sa však objavovala v stále nových a nových sporoch, neskôr pribudla aj obžaloba za objednávku štyroch vrážd. Recidivista začal navštevovať Bradáča v kancelárii predsedu súdu.

Vzniklo tak presvedčenie, že si tam vybavuje spory. Bradáč to vždy odmietal a odmieta. Podľa jeho slov Loyku prijímal len ako sťažovateľa. Priznáva, že tohto „šrámu loykovčiny“ sa mu už nikdy nepodarilo zo seba striasť.

Diskusia o morálke ich začala rozdeľovať

Sám seba charakterizuje ako človeka, ktorý sa veľmi rýchlo „nabudí“. Nové veci ho dokážu nadchnúť. A to sa stalo po roku 1989, keď padol komunistický režim. V tých rokoch nadobudol pocit, že rovnako zanietení bojovať za skutočne nezávislé súdnictvo sú aj jeho mnohí kolegovia.

„Ako sa menil náš status, čo sa dialo pomerne rýchlo a súviselo s tým najmä platové ohodnotenie, tak to akceptovala absolútna väčšina. Keď sme išli ďalej a začali sme sa venovať predstavám o morálnej integrite, tam už sme sa začali štiepiť,“ vracia sa v čase.

Zo Združenia sudcov Slovenska sa tak stala len ako keby odborová, až korporátna organizácia bojujúca za lepšie mzdy sudcov a chrániaca justíciu pred vonkajším svetom.

Nevie presne vysvetliť, prečo sa to stalo. Hovorí o štruktúrach, ktoré v justícii vznikli. Najviditeľnejšia bola  tá, ktorú prezentoval Harabin. Dnes sú to iní, mladší sudcovia.

Môže to súvisieť s tým, že justícia sa nikdy nevysporiadala so sudcami-komunistami?

Bola to generácia dnešných päťdesiatnikov a starších. Pád režimu prežívali mnohí z nich ťažko. „Keď sa menil režim, bolo na súdoch veľa PN-iek,“ spomína si Bradáč, ktorý hovorí o strachu svojich niekdajších kolegov. Už v prvých mesiacoch roku 1990 však už bolo zrejmé, že žiadne čistky na súdoch nebudú. Strach pominul.

 

Ako jeden z mála sudcov pred rokom 1989 nebol komunistom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bradáč nikdy v komunistickej strane nebol a pred rokom 1989 nemal ani pocit, že sa právo muselo v súdnej sieni „kriviť“. Jeho predstavu však mohlo skresliť to, že nikdy nebol trestným sudcom.

Ako hovorí, v civilnej agende riešil len „žabomyšie spory“, susedské hádky či rozvody. Trestní sudcovia boli tými kádrami, ktoré si strana vychovávala. „Boli tou kádrovou rezervou, boli vnímaní ako tí spoľahlivejší, predsa len boli ďalším represívnym článkom moci.“

S tým podľa neho súvisí aj istá bohorovnosť trestných sudcov. Pretože ako kádre, ako tí spoľahlivejší, obsadzovali často aj riadiace funkcie – od predsedov súdov až po ministra. „My civilisti sme boli vždy zaznávaní.“

Napriek tomu stranícku knižku kolegom nevyčítal. Bol zástancom toho, aby sa po Novembri ´89 urobila čiara a sudcovia sa nedelili.

„Veril som, že nemáme žiadne veľké morálne prehrešky. Tak som hovoril, že nechajme to tak, či niekto bol alebo nebol straník.“ Vtedy veril, že v nových, demokratických podmienkach sa bude každý správať inak.

Bývalí komunisti boli najtvrdší opozičníci

Netrvalo dlho a pochopil, ako sa mýlil. Z niekdajších straníkov sa podľa neho stali najväčší odporcovia reformných myšlienok. Neboli to pritom tí starí, ale skôr tí mladší kolegovia. Tí boli v neskoršom vývoji najhorší.

„Keď sme začali hovoriť o samospráve sudcov, mali nás za bláznov. Keď sa to stávalo realitou, tak už boli prví, ktorí do nej naskočili,“ opisuje pomery Bradáč.

Tak to bolo aj so Súdnou radou. Mal to byť najvyšší sudcovský orgán. „Silou svojej autority, pretože by bol obsadený najlepšími z najlepších, by verejne prezentoval požiadavky sudcov. Prezentoval by názory, ktoré by nebolo možné obísť,“ hovorí o svojich pôvodných predstavách Bradáč. Bolo to koncom 90-tych rokov.

Ako to dopadlo, sa dalo vidieť na nedávnom zasadnutí Súdnej rady, kde sudcovia riešili, ako ďaleko môžu zájsť vzťahy medzi predsedom súdu a vplyvným advokátom. Či je v poriadku, ak sa stretávajú a popíjajú.

Po deviatich mesiacoch dospela väčšina rady k tomu, že takéto stretnutia nie sú problém. Len pri nich sudca a advokát nesmú riešiť konkrétne spory. A či je to etické zlyhanie a disciplinárny prehrešok, môže povedať len disciplinárny súd.

Malo by to logiku, ak by sa predsedníčka Súdnej rady na disciplinárne senáty obrátila s podnetom. Nič také neurobila. Dôvetok, že celý problém začala riešiť rada na podnet exministerky spravodlivosti, ktorá mala tiež možnosť podať disciplinárny návrh, je len alibizmom.

„Súdna rada sa úplne vymkla z pôvodne zamýšľanej konštrukcie,“ hovorí Bradáč. Stal sa z nej len byrokraticko-administratívny prvok justície. Väčšinu jej programu tvorí len prekladanie sudcov z jedného súdu na druhý, či ich dočasné prideľovanie na iné súdy.

Budúcnosť zatiaľ nevidí ružovo

Súdna rada posudzuje aj tých, ktorí sa sudcami ešte len chcú stať. Či noví sudcovia budú v justícii už niečo naozaj zmenia, si Bradáč nie je istý. So súdmi už stratil denný kontakt.

„Mám len sporadické informácie od niektorých kolegov. Ak by som mal vychádzať z toho, čo hovoria, tak by som musel byť veľmi skeptický.“

Myslí si, že sudcovia medzi sebou málo diskutujú. Starší kolegovia neradia mladším. Každý má veľa spisov, ktoré musí rýchlo rozhodnúť. Tlačí sa na rýchlosť, pretože prieťahy v konaní sú jedným z najväčších dôvodov nízkej dôvery ľudí v súdnictvo.

Mnohí sudcovia sa s tým vysporiadajú tak, že pri rozhodovaní vychádzajú len z toho, čo si prečítali v starších rozsudkoch alebo v tých, ktorými im vyššie súdy zrušili ich vlastné rozhodnutia.

A potom podľa neho existuje kategória sudcov a vyšších súdnych úradníkov, ktorí fungujú spôsobom „Ctrl+C a Ctrl+V“ – kopírujú a vkladajú staré pasáže do nových rozhodnutí.

 

Pri pohľade na rozobratý traktor nás presviedča, že ho ešte raz dá dokopy. Pri pohľade na budúcnosť justície však takým optimistom nie je. Foto N – Tomáš Benedikovič

Napriek tomu Bradáč nechce nikoho zatracovať. Neverí, že lepšie časy v justícii nás čakajú po výmene jednej generácie sudcov.

„Možno musia nastúpiť ešte dve či tri nové. Mali by to byť také, čo študovali v zahraničí. Lenže problémom je, že tí, čo tam uspejú, sa už domov nevracajú. My stále čerpáme len z tých menej výdatných zdrojov.“

Posledných desať rokov, možno o čosi dlhšie, vnútorne cítil, že vývoj v justícii naberá iný spád, ako si predstavoval. Stále nevie zodpovedať na otázku, prečo mlčiaca väčšina sudcov toľké roky tolerovala Harabina vo svojom čele.

Prečo sa len hŕstka z nich ozvala, keď cez disciplinárne konania šikanovali druhých. Prečo sa neozvú aspoň teraz, keď sa musia za výroky niekdajšieho prvého muža justície a jeho mediálne výstupy hanbiť.

„On je len vrchol ľadovca. Harabin je na čele štruktúry, ktorá má podobné názory. Majú ho plné zuby a nikdy by nepoužili slovník ako on. Je to ale v tej mentálnej rovine. Nie je to problém jednej osoby. Problém je v mienke podstatnej časti sudcovského stavu“, hovorí.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Šéfoval krajskému súdu, dnes pasie kozy na svojej farme

Kontakt

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

 

Naši partneri