Warning: include(/www/s/u/u23979/public_html/plugins/system/sh404sef/diff.php) [function.include]: failed to open stream: No such file or directory in /www/s/u/u23979/public_html/libraries/import.php on line 2

Warning: include(/www/s/u/u23979/public_html/plugins/system/sh404sef/diff.php) [function.include]: failed to open stream: No such file or directory in /www/s/u/u23979/public_html/libraries/import.php on line 2

Warning: include() [function.include]: Failed opening '/www/s/u/u23979/public_html/plugins/system/sh404sef/diff.php' for inclusion (include_path='.:/usr/local/php53/share/pear') in /www/s/u/u23979/public_html/libraries/import.php on line 2
Sudca Kolek: V sporoch u nás sa ide do krajnosti a potom trvajú aj desať rokov

Sudca Kolek: V sporoch u nás sa ide do krajnosti a potom trvajú aj desať rokov

| dennikn.sk | VERONIKA PRUŠOVÁ | PIATOK 9. JÚNA 2017 17:22 |

Sudca Miloš Kolek. Foto pre N – Viktor Zamborský

Do Súdnej rady ho poslalo najviac sudcov, no prešovský krajský sudca Miloš Kolek napriek tomu nepovažuje za samozrejmé, že sa aj stane jej predsedom. S vystupovaním Štefana Harabina často nesúhlasí.

Ako sa vám podarilo získať priazeň kolegov, keď vám vo voľbách do Súdnej rady dala viac ako polovica z nich svoj hlas?

Ani ja si to neviem vysvetliť.

Kampaňovali ste?

Nie. Iba som poslal e–mail všetkým sudcom. Povedať aspoň nejaké štyri základné myšlienky som považoval za slušné a správne. Urobili to aj niektorí ďalší kandidáti, i keď nie všetci.

Myslíte si, že to tak zavážilo?

Určite nie. Ak je pre mňa axióma, že sudcovia sú samostatne uvažujúci a robia si úsudky sami, je pre mňa nepredstaviteľné, aby im niekto mohol prikázať či povedať, ako majú hlasovať. Ja by som to neurobil a moji kamaráti, ktorých poznám, to tiež neurobili. Zároveň si uvedomujem, že nie som verejne známy, aby každý poznal moje postoje.

Čo teda pomohlo?

Moja kolegyňa to žartom vysvetľuje tým, že som sa narodil na strednom Slovensku, vyštudoval na západnom a oženil sa na východ. Neviem, či to je tým, ale fakt je taký, že veľa mojich spolužiakov je na súdoch. Najviac by som bol spokojný s vysvetlením, že ľudia, ktorí ma poznajú, o mne šírili, že mám dobré názory a môžu ma teda voliť. Či sa to naozaj stalo, však netuším.

Aké sú tie hlavné hodnoty, ktoré by člen Súdnej rady mal mať? Čo mali o vás priatelia šíriť?

Neviem, čo šírili, ale čo by na mňa zabralo, je to isté, čo platí pri sudcoch. Každý sudca má mať vlastné názory, nepodlieha nátlaku a je schopný vypočuť si aj druhú stranu. Je schopný uznať, že urobil niečo zle.

Váš výsledok bol prekvapením. Prekvapili vás voľby aj niečím iným?

Prekvapením bolo, že sudcovia nezvolili Jána Šikutu. Myslím si totiž, že ak by sme sa opýtali sudcov, koho z tých sedemnástich kandidátov poznajú, tak najviac odpovedí by bolo práve pri  ňom a pri Jánovi Hrubalovi. O doktorovi Šikutovi sa sudcovia vyjadrovali pochvalne z ľudskej i odbornej stránky.

U pána Hudáka ako bývalého štátneho tajomníka ministerstva spravodlivosti nie?

Ak to posudzujem podľa seba, tak  poviem, že tým, že bol v politike, som ho prestal vnímať ako sudcu.

Vy ste prijali podporu Združenia sudcov Slovenska (ZSS). Jeho prezident Juraj Sopoliga krátko pred voľbami rozposlal sudcom mail, v ktorom predstavoval kandidátov združenia, no zároveň útočil na protikandidátov. Súhlasili ste s tým?

Ja by som to tak neurobil. Bolo to príliš krátko pred voľbami a malo to potenciál ovplyvniť. Preto by som to neurobil.

Je pravda, že ste mali aj podporu združenia Za otvorenú justíciu (ZOJ)?

Ich členovia ma určite podporili, ale oni neposlali žiaden mail s výzvou, aby ma sudcovia volili. Vy hovoríte o združeniach ako o dvoch táboroch. A preto mi voľby trošku pripadali ako komunálna politika, a to v tom zmysle, že čo nie je prípustná koalícia vo veľkej politike, tak v obci sa môže stať, pretože tam sa ľudia poznajú. Aj tu platilo, že sudcovia, ktorí ma poznajú alebo sa na mňa pýtali, zistili, že zastávam hodnoty, ktoré sú aj pre nich prijateľné.

Vy ste tiež volili aj kandidátov ZOJ?

Myslím, že nie je vhodné na to odpovedať.

Foto pre N - Viktor ZamborskýSudca Miloš Kolek. Foto  pre N – Viktor Zamborský

Aká najväčšia výzva teraz čaká Súdnu radu? Budú to voľby jej predsedu?

Zdá sa mi, že všetko bude dôležité. Ľudia na nás pozerajú s veľkou nedôverou. Veľké očakávania budú, kto sa stane predsedom Najvyššieho súdu. Ľudia rozmýšľajú aj o tom, prečo niektorí 65-roční sudcovia boli navrhnutí prezidentovi na odvolanie a niektorí nie. Témy, pri ktorých rozhodujeme podľa zákona, nie sú problém, pretože sa na zákon môžeme odvolať. Tajné hlasovania sú v tomto smere nástražnou mínou. Všetky hlasovania, pri ktorých vzniká dojem, že sme seba ochránili a dali si nejaké výhody, sú rizikové. Pri nich by sudcovia nemali mať problém ich vysvetliť.

Vy ste vo voľbách získali najviac hlasov od sudcov, čo môže byť silný mandát, aby ste sa stali predsedom. Budete kandidovať?

Nechcem odpovedať, pretože nepoznám zvyšných členov Súdnej rady. Som však presvedčený o tom, že predseda má byť jeden zo sudcov, ktorí boli zvolení sudcami. A dokonca si myslím, že ako sudcovia by sme mali mať v Súdnej rade jeden hlas navyše. Je to predsa orgán sudcovskej samosprávy. Určite by sme však mali mať predsedu. Druhý fakt je, že o túto funkciu sa neuchádzate, človek musí byť navrhnutý. Zbytočne si budem domýšľať, že som mal najviac hlasov, no ostatní ma budú vnímať ako neschopného. Na riadenie rady je nevyhnutné mať aj iné schopnosti, ako len získať najviac hlasov vo voľbách. A po tejto stránke by som rád spoznal tých ostatných, aby sme potom spoločne vedeli nájsť niekoho, kto to bude robiť dobre.

Trúfate si odhadnúť, kto by to mohol byť?

Vôbec. Aj keď som sa rozprával s viacerými novými členmi Súdnej rady. O niekom neviem ani po troch hodinách diskusie povedať, aké má postoje, o inom to viem už po prvej vete.

A čo si myslíte o kandidatúre štátnej tajomníčky Moniky Jankovskej za členku Súdnej rady?

Podmienky z hľadiska práva spĺňa. Nemyslím si však, že je dobré, aby do súdnej rady kandidoval aktívny politik.

Vo voľbách uspeli len kandidáti združenia sudcov. Akú Súdnu radu môžeme očakávať?

To by som aj ja rád vedel. Nepoznám ostatných kolegov, ktorých tiež zvolili. Až keď príde na konkrétne prípady rozhodovania, zistíme, čo sme zač. Dúfam, že to budú všetko dobrí ľudia. Zdá sa mi, že to už v justícii smeruje k lepšiemu.

V porovnaní s ktorým obdobím?

Obdobie pred rokom 1989 ani neporovnávam, no aj potom sme málokedy mali v justícii dobré časy. Keď som začal po škole pracovať na ministerstve spravodlivosti, tak si pamätám na ministra Jozefa Liščáka. Nebol som vtedy ešte sudcom. Keď bol potom ministrom spravodlivosti Ján Čarnogurský a po ňom Daniel Lipšic, zdalo sa mi, ako keby boli na nás prísnejší než na všetkých iných. Nepovedali, že robíme aj niečo dobre, že sa nás nedá za všetko haniť. To mi chýbalo. Možno to bolo tým, že neboli sudcami, nepoznali dobre to prostredie zvnútra a nevedeli, že často nás brzdili rôzne banality.

Potom prišiel sudca Štefan Harabin. To bolo šťastné obdobie?

On sa nás zastal a paradoxne to bolo v náš neprospech, a to preto, ako bol vnímaný.

Pomohol justícii?

Z hľadiska výsledku si nemyslím, že to bolo dobré. Hodnotím to však len ako človek, ktorý číta noviny. Ak by som ho mal súdiť ako sudca, tak si ho musím vypočuť, a nestretol by som sa s tým po prvý raz, že keď dáte ľuďom šancu vysvetliť veci, tak ich vysvetlenie má hlavu a pätu.

Napriek tomuto tvrdeniu ste podpísali vyhlásenie Päť viet, ktoré bolo akýmsi protestom práve proti Harabinovi. Prečo?

Pamätám si, že keď som tento dokument podpisoval, mal som aj ja pocit, že sudcovia boli postihovaní už len za to, že sa verejne vyjadrovali k veciam týkajúcim sa justície. Za názor na justíciu sudca nemôže byť postihovaný. Názor sa môže ukázať ako nepravdivý alebo nesprávny, ale nikto by nemal byť postihovaný za to, že takýto názor vysloví.

Ak sme pri hodnotení ministrov, ostal nám ešte Tomáš Borec (za Smer) a Lucia Žitňanská (Most-Híd). Ich ako vnímate?

Pri nich už ťažko hľadám nejaký slogan na charakterizovanie ich obdobia.

Začína sa vám pracovať v lepšej atmosfére?

Možno je to vekom a možno aj tým, že už sme doživotne zvolení sudcovia, a nielen menovaní na štyri roky, ale musím povedať, že mne sa robí lepšie. Tak ako čas ide, potenciál robiť veci lepšie tu je. Povedal by som, že už je aj všetko vymyslené, i keď stále budú nedokonalosti. Veľkým plusom by bolo, a aj ľudia by nás začali lepšie hodnotiť, keby sme začali robiť to, čo robiť máme a na čo sú systémy už teraz nastavené.

Čiže rozhodovať?

Rýchlejšie a lepšie.

A kde je problém?

Neviem. Niektoré chyby sú aj v nás. Aj medzi sudcami sa nájde niekto lenivý. Okrem toho – pohľad na to, či je rozsudok preskúmateľný a pre účastníka konania presvedčivý, je u každého sudcu iný. Ak účastník namieta, že nevie, prečo prehral, tak pomerne často sa zvolí zrušenie rozsudku, aby tú šancu na presvedčivý rozsudok získal. No v konečnom dôsledku sa tým len predĺži čas a možno to nebude lepšie ani v tom druhom rozsudku. Správnosť rozsudku by teda mala byť na prvom mieste.

Nemalo by byť na prvom mieste dobré vysvetlenie, zdôvodnenie, prečo sudca rozhodol tak, ako rozhodol?

Možno ani nie. Pre každého je dobré vysvetlenie iné. Veď aj najlepšie rozsudky, respektíve tých vyšších súdov vrátane Najvyššieho súdu, ak ich podrobí kritike Ústavný súd, sú hocikedy zrušené. Neboli teda také dobré, hoci by tam mali byť tí najlepší sudcovia, ktorí by mali vydávať aj najlepšie rozsudky.

Veď aj väčšina advokátov hovorí, že by sa lepšie zmierili s prehrou na súde, keby z rozsudku pochopili, prečo to tak dopadlo.

Ja nemám také skúsenosti. Nezmieria sa ani s dobrým rozsudkom, jednoducho sa ide za výsledkom. Nestretol som sa často, pokiaľ išlo o nejakú zaujímavú kauzu, že by po prehre účastník konania zložil zbrane. Zdá sa, že práve toto je zlozvyk nášho systému. Ide sa až do krajnosti, a to aj vo veciach, pri ktorých sa zdá, že je to jasné. Zvykli sme si na to, že právoplatný rozsudok sa dá zvrátiť ešte mnohými spôsobmi. Je tu Najvyšší súd, Ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva. Potom máme desaťročné súdne konanie a právoplatný rozsudok nám už toho toľko nedáva.

Sudca Miloš Kolek. Foto pre N – Viktor Zamborský

Miloš Kolek (1971)

Narodil sa v Žiline, odkiaľ išiel študovať právo na Univerzitu Komenského v Bratislave. Ukončil ju v roku 1995 a prešiel pracovať na ministerstvo spravodlivosti. Venoval sa legislatíve civilného práva. Po necelých dvoch rokoch odišiel do Prešova na súd, kde najskôr začínal ako justičný čakateľ, potom okresný sudca a od roku 2014 je sudcom tamojšieho krajského súdu. V roku 2009 podpísal prehlásenie stovky sudcov Päť viet, ktorým reagovali na atmosféru strachu v justícii počas ministrovania Štefana Harabina a nezmyselné disciplinárne konania voči ich kolegom. V nedávnych voľbách do Súdnej rady ho z 1195 sudcov ho volilo 677, čo bolo najviac.

Keď sa vás pýtali na nízku dôveryhodnosť justície, jeden z problémov ste videli v tom, že sa nehovorí o dobrých rozhodnutiach. Nevedia sa sudcovia pochváliť?

Ani ja sám by som sa nepochválil. Vždy je lepšie, ak vás pochvália druhí. Vy by ste sa sama pochválili?

Nie, ale súdy denne rozhodnú desiatky až stovky sporov. Ak sami sudcovia neupozornia na dobré rozhodnutie, je len veľmi malá šanca si ho všimnúť.

Problém je, že sudcovia majú zo zákona zakázané informovať o veciach, ktoré nie sú právoplatné. Ja si síce myslím, že len čo sudca vynesie rozsudok, už sa môže vyjadriť – veď predsa všetko, čo mohol zohľadniť, zohľadnil – no zákon mu to zakazuje. Keď nastane právoplatnosť po roku a pol, tak už je to pre neho len spis, ktorý sa vrátil z krajského súdu. Ak je jeho rozsudok potvrdený, už nemá dôvod sa ku kauze vrátiť. Skôr by som očakával aktivitu z tretej strany. Páčia sa mi napríklad súťaže typu Judikát roka (organizuje každoročne časopis Trend – pozn. redakcie).

Spomenuli ste problém so 65-ročnými sudcami. Ako ste vnímali ich posudzovanie Súdnou radou?

Veľmi som to ani neriešil. Ak, tak som to vnímal len z pohľadu kolegov, ktorých som poznal. Myslím si, že ústava nehovorí o tom, že len čo sudca dosiahne vek, musí byť v tom momente odvolaný. Išiel by som preto po účele. Zohľadňoval by som potreby súdu. Ak je preobsadený, nie je dôvod, aby tam ten sudca ostával, a nič nebráni v jeho odvolaní. Ak je sudcov na súde málo, malo by sa s odvolaním počkať. Ak už sme pri prezidentovi, tak aj on by mal dať tomuto aktu nejakú lepšiu formu. Sudca sa nemôže predsa na pojednávaní dozvedieť, že už nie je sudcom. Musí sa to dozvedieť s časovým predstihom, teda že ho prezident odvolá k určitému dátumu, aby si stihol aj na súde dokončiť prácu.

A riešenie cez novelu ústavy, že len čo dosiahne sudca istý vek, tak bude vedieť, že príde o funkciu?

Nie. Nechal by som to na možnosti zváženia, a to práve z dôvodu, ak je súd v kritickom stave. Aby si stihli vybrať náhradu, kým o staršieho sudcu prídu.

Rovnako ako odvolávanie sudcov je kritizované rozhodovanie Súdnej rady o našich kandidátoch do medzinárodných inštitúcií. Čo ste si pomysleli, keď zvolili Radoslava Procházku za kandidáta na dodatočného sudcu Všeobecného súdu v Luxemburgu?

Pomyslel som si: „To zase dostaneme!“

A oprávnene?

Myslím si, že áno, a to napriek tomu, že ho poznám ako spolužiaka. Bolo pre mňa veľmi zvláštne, ako sám seba definoval svojím správaním v politike, a tak sa mi zdalo, že už je čoraz menej argumentov na to, aby sa mohlo povedať, že bude dobrým sudcom na tej azda jednej z najvrchnejších funkcií. Vychádzam len z informácií z médií a na základe nich som musel povedať, že to nebola dobrá voľba.

Na čo si budete dávať pozor pri takýchto voľbách vy?

Aj malá voľba skrýva v sebe veľkú pascu, takže pri každej si musí dávať človek pozor. Nemal by nikdy zabudnúť na spravodlivosť a na to, že vždy koná podľa určitých pravidiel. To je to, čo sa vyžaduje aj od sudcov – aby mali pravidlá, mali ich stabilné, a ak sa od nich odchýlia, aby ich vysvetlili. Nerád by som počul výčitku, že prečo som raz urobil to a potom niečo iné. I keď veci sa niekedy menia a človek to nedokáže úplne garantovať.

Je na tieto pravidlá dobrý aj etický kódex sudcov?

Áno, i keď si myslím, že primárne musí mať etiku a morálku človek v sebe. Aj v tejto oblasti sa musí chcieť učiť. U žiadneho z nás naša vnútorná morálka vždy neodpovedá správne. Sú situácie v živote, keď človek túži urobiť niečo najlepšie, ako vie, a potom mu niekto ukáže iný postoj, a tak s prekvapením zistí, že sa to dá urobiť ináč.

Ak sa bavíme o etickom kódexe, sledujete mediálne vystupovanie Štefana Harabina?

Nesledujem jeho výstupy pravidelne, no myslím si, že ako sudca by to nemal robiť. Často už odchádza od svojej práce. Podstatou jeho vystúpení nie je právo, ale niečo iné.

Rozprávate sa o ňom s kolegami na súde alebo to vôbec nie je témou?

Určite sa o tom bavíme, ale nie je to tak, že by sme čakali na každé jedno video a potom ho rozoberali. Nie, to už musí byť niečo zaujímavé a niekto príde s konkrétnou informáciou, čo povedal. Ale vnímame to.

Nastane niekedy čas, keď sa sudcovia spoločne ozvú a povedia, nech už sudcovskému stavu nerobí hanbu?

Neviem. My sudcovia sme totiž nastavení aj tak, že sa pýtame: „Som to ja, kto má právo to súdiť? Mám všetky informácie? Mám právo sa vyjadriť a nemal by som si vypočuť aj druhú stranu?“ Systémy v justícii na posúdenie takého správania tu sú a mali by fungovať. Je naozaj jednoduché prečítať si vyjadrenie a povedať, že už je to cez čiaru a mal by byť potom odsúdený.

Vaše meno sa, naopak, spomína v médiách veľmi zriedka. V minulosti sa však o vás písalo, keď ste sa obrátili na Ústavný súd a spochybňovali ste, že okresný sudca musí rešpektovať právny názor krajského súdu. Stále si myslíte, že to nie je správne?

Áno.

Preto ste prešli na krajský súd?

Nie. Ale stále si to myslím. Ide o situácie, keď krajský súd zruší rozsudok okresného súdu a povie mu aj to, ako má rozhodnúť, a povie to spôsobom zjavne na prvý pohľad nesprávnym. A teraz je otázne, či sudca, ktorý je viazaný zákonom a ústavou, nie je obraný o svoju slobodu pri rozhodovaní. Či by sa nemal vymyslieť systém, ako podržať obidvoch. Teoreticky by takáto situácia mohla nastať aj vo vzťahu krajský a Najvyšší súd, kde sa to už riešilo. Záver je taký, že by bolo postavené na hlavu, ak by nižší súd posudzoval správnosť názoru toho vyššieho. Ja som sa obrátil na Ústavný súd v situácii, keď sme to videli diametrálne odlišne.

Ako ste napokon rozhodli?

Uprednostnil som to, aby fungoval systém. Rešpektoval som teda názor krajského súdu. Systém totiž funguje, keď dodá právoplatné rozhodnutie. Mohol som povedať, že neustúpim, ale trpel by len účastník konania. Aj teraz by som sa rozhodol rovnako, že radšej podržať systém ako mnou videnú spravodlivosť v individuálnej veci.

Z okresného súdu ste prešli na krajský. Máte ambíciu ísť aj na Najvyšší súd?

Momentálne nie. Tak ako kedysi, keď som skončil právnickú fakultu, tak sa mi zdalo všetko jasné. Asi po piatich rokoch na okresnom súde mi začalo byť jasné, že mi to jasné nie je. Človek potrebuje skúsenosť a čas, aby sa stretol s mnohými vecami. Som spokojný s časom, ktorý som strávil na okresnom súde, a rovnaké čosi by som očakával aj od svojho pôsobenia na krajskom súde. Na okresnom súde rozhoduje sudca sám, a ak nechce, nemusí sa ani s nikým radiť. Na krajskom súde musí o svojom názore často presviedčať kolegov, ktorí sú rovnako a niekedy omnoho fundovanejší ako on. To dá človeku čosi navyše.

Prečo ste sa vlastne rozhodli pre štúdium práva?

Nebol som technický typ. Veci, kde bolo treba zručného človeka, robili moji bratia. Ja som bol vždy skôr humanitný typ. Nakoniec mi z toho vyšlo, že buď medicína, alebo právo. Medicína neprichádzala do úvahy, tak vyšlo právo. Bolo pre mňa dobré preto, lebo sa v ňom veľa robí so slovom. Presviedča sa v ňom a používa sa aj logické myslenie.

Od začiatku ste vedeli, že chcete byť sudcom?

Nie. Skončil som právo a myslel som si, že mám mnohé možnosti otvorené. Keď som skončil ja, ešte neskončila školu moja súčasná manželka, takže som musel ostať v Bratislave. Našiel som si prechodnú prácu na ministerstve, čo nakoniec bolo dobrou skúsenosťou. Po dvoch rokoch som už vedel, že chcem byť sudcom.

Začínali ste na ministerstve spravodlivosti?

Áno. Bol som tam 25 mesiacov, pričom časť z toho bola základná vojenská služba. Pracoval som na legislatíve civilného práva.

Pomohla vám práca na ministerstve aj v tom, že ste sa potom dostali na súd?

Určite áno.

V čom?

Poznali ma. V tej istej budove ako ministerstvo je Najvyšší súd. Ako čerstvo skončený študent práva som sa poznal so sudcami Najvyššieho súdu. Tí, čo robili na ministerstve, zase poznali moju prácu, čo boli tiež body navyše.

Takže ste vlastne mali protekciu?

Či ma niekto uprednostnil pred inými len preto, že ma poznal, neviem povedať. Ja som nikoho o protekciu nežiadal.

A prečo ste sa vlastne chceli stať sudcom?

Ak by som mal odpovedať žartom, tak preto, lebo mám rád pravdu na konci vždy ja. Nie som aktívny typ, ktorý by dokázal presviedčať klientov, že som ideálny typ advokáta pre jeho prípad. Som skôr typ, že ak mi dáte prácu, budem sa ju snažiť urobiť čo najlepšie. Nemám povahu podnikateľa, ktorý vyhľadáva prácu.

Hovorí sa, že v Bratislave sme odtrhnutí od reality. Trápi sudcov v Prešove niečo iné ako sudcov v hlavnom meste?

Povedal by som, že Bratislava má možno väčšie trápenia ako my. Čo mne chýba, je koncepcia toho, koľko sudcov by malo byť na jednotlivých súdoch. Potom by sa jasne ukázalo, ktoré súdy sú neobsadené a, naopak, ktoré sú preobsadené. Problémom sú asistentky a vyšší súdni úradníci. Na východe Slovenska sú s platom a prácou spokojnejší ako na západe. Takže tam sa táto funkcia vníma len na odrazenie sa. Viem si preto predstaviť, aké je to zlé, ak sudca každého pol roka musí niekoho zaúčať.

Otázka však bola, čo trápi vás na východe?

Nám chýbajú niekedy aj jednoduché veci. To najdôležitejšie, čo mne chýba, je však niečo, čo je v Bratislave, a to zjednocovacia činnosť Najvyššieho súdu. Chýba mi veľmi intenzívne.

Neplní si svoju úlohu?

Už niekoľko rokov je na internete zbierka rozhodnutí a stanovísk, ale niekedy si myslím, že sú častejšie problémy na zjednotenie ako tie, ktoré zjednotili. Sú mnohé otázky, ktoré sa opakujú na súdoch a krajské súdy majú na ne odlišné názory. A ja by som veľmi rád vedel, ako to je naozaj správne. Nechcem sa zaoberať Najvyšším súdom, ale ak to poviem laicky, každý sudca by mal vedieť bez zaváhania povedať troch, štyroch či piatich sudcov Najvyššieho súdu. Ale oni takí viditeľní nie sú.

Sudca Miloš Kolek. Foto pre N – Viktor Zamborský

Vy sám ste v krátkom rozhovore pre Via Iuris neuviedli nikoho ako osobnosť, ktorá vás v posledných rokoch inšpirovala. Nemáte žiadnu?

Mám. Ale byť niekým inšpirovaný znamená robiť ako on, a moje osobnosti pracujú v iných oblastiach ako ja.

Kto to teda je?

Chcel by som mať schopnosti spisovateľa C. S. Lewisa. Hoci v knihe Rady skúseného diabla rozpráva o oblastiach, o ktorých nemáme žiadne vedomosti, píše o tom veľmi fundovane. Chcel by som mať ten dar povedať a napísať veci tak, aby si veľa ľudí povedalo, že presne tak to je. Ako študent som bol veľmi oslovený profesorom Pavlom Holländerom. Myslel som si, že lepší profesor ako on neexistuje. Mal výborný prejav, jeho prednášky mali obsah, logiku aj štruktúru. Takže oni dvaja.

Ak sa vás opýtam na aspoň päť sudcovských osobností, kto by to bol?

Ak sa povie Najvyšší súd, tak si ihneď spomeniem na Rudolfa Čirča a Ladislava Gorásza. S ich rozhodnutiami veľmi často pracujem. Rovnako aj s rozhodnutiami Jany Bajánkovej, i keď teraz ako predsedníčka Súdnej rady mala istú prestávku v rozhodovaní. A potom Štefan Ogurčák z Ústavného súdu. To sú mená, ktoré mi napadnú ako prvé.

Komentujte

0
s podmienkami použitia.
  • Žiadne komentáre
Nachádzaš sa tu: Hlavná stránka Dokumenty Externé Sudca Kolek: V sporoch u nás sa ide do krajnosti a potom trvajú aj desať rokov

Kontakt

Občianske združenie
P.O.BOX 112, 840 05 Bratislava
e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Naši partneri